Jean-Claude Carrière (17. 9. 1931 – 8. 2. 2021)

Jeden z najznámejších svetových scenáristov Jean-Claude Carrière zomrel 8. 2. v Paríži vo veku 89 rokov. V roku 2011 sa stal laureátom Zlatej kamery na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach. Carrière sa vyhlasoval za milovníka všetkého iracionálneho, najmä v ľudskom správaní. Zrejme aj preto si tak rozumel so surrealistickým režisérom Luisom Buñuelom. Od spolupráce na scenári k filmu Denník komornej (1964) tvorili spolu tandem pri takmer všetkých scenároch režisérovho neskoršieho obdobia. S filmom Skrytý pôvab buržoázie (1972), ktorý ocenili Oscarom pre najlepší cudzojazyčný film, získali cenu BAFTA za najlepší scenár. Na Oscara za scenár nominovali aj Ten tajomný objekt túžby (1977). Nominácia sa Carrièrovi ušla aj za adaptáciu knihy Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia (1988) v réžii Philipa Kaufmana, za ktorú získal cenu BAFTA. Spolupracoval aj na scenári k oscarovému Plechovému bubienku (1979) Volkera Schlöndorffa. Samotný Carrière získal dva Oscary – za réžiu krátkeho filmu Šťastné narodeniny (1962) a za celoživotné dielo v roku 2015. O rok neskôr si ho čestnou cenou uctili aj na Európskych filmových cenách. Získal aj Césara za scenár k filmu Návrat Martina Guerra (r. Daniel Vigne, 1982). Na filmoch Taking Off (1971), Valmont (1989) a Goyove prízraky (2006) spolupracoval s Milošom Formanom a podpísaný je aj pod snímkami Andrzeja Wajdu Danton (1982) a Besi (1988). V posledných rokoch pracoval s francúzskym režisérom Philippom Garrelom a s jeho synom Louisom napísal scenár k filmu Verní neverní (2018), ktorý ocenili v San Sebastiáne. Carrière písal aj pre divadlo a známe sú i jeho esejistické texty. 

jj

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.