Prešovský filmový festival PO.CITY, ktorého 9. ročník sa uskutočnil 8. až 14. 10. v miestnom kine Scala, sa radí k tým najlepším ilustráciám idey,že budúcnosť by u nás mali mať hlavne „vreckové“, komunitné, od červených kobercov a celebrít oslobodené festivaly so štábom priateľov, ktoré s triezvo nastaveným programom bojujú v hraničnýchoblastiach diváckeho záujmu. Pretože hlavne tam, kde nič nie je, má zmysel prebúdzať pocity v každom hladnom oku. Ťažko sa tam však prekonávajú dlhodobé nánosy zanedbanosti bez patričnej podpory a povzbudenia (aspoň osobnou účasťou). PFF trvá celý týždeň a premieta bezpečne „po práci“: nedá sa nevšimnúť, len obchádzať.
Prvý: bulharská konštanta. K zostave overených (Western) i aktuálnych (Climax) hitov v hlavnom večernom programe niet čo dodať. Pozoruhodný sled akcií tohto roku predstavoval bulharský program: filmy, masterclass, hostia (Irmena Čičikova z Nedotýkaj sa ma), miestna bulharská minorita. Dobrý ťah v správnej miere i v lokálnom kontexte.
Druhý: komunita komunite. Najsilnejším zážitkom PFF sa napriek počiatočným obavám stala sekcia Domáce kraťasy, výber 10 filmov mladých domácich autorov, študentov (aj VŠMU, FAMU) alebo amatérskych tvorcov. Domáci najlepšie pritiahnu domácich. Kino sa zaplnilo kamarátmi, rodinami, spolužiakmi – prišli sa pozrieť na seba, ale aj prejaviť solidaritu. Kinematografia podobnými urban street films začínala.
Tretí: kotol sangrie. Ďalším správnym „vrcholovým“ ťahom týždňa bolo promptné využitie núkajúceho sa prvku „rozšírenia“ projekcie – t. j. popíjania sangrie počas filmu Gaspara Noého. Niet nad príjemne prekvapeného východniara v kine.
Spolu: „A od Prešova v tým poľu…“ Obraz festivalu netvorí len počet bilbordov za mestom. Viac ako kdekoľvek inde, na tradičných festivaloch, tu ide o malé udalosti kina, správne ťahy budiace zvedavosť, familiárnosť, divácke zážitky. Bonusové gestá podpory či záujmu „z centra“ pomáhajú týmto malým podujatiam priateľov pre priateľov bojovať ďalej.
Martin Kaňuch
