Záber z filmu Spiaci účet

Utajená vina

Najnovším filmom s názvom Spiaci účet otvára druhú desiatku svojej hranej dlhometrážnej tvorby režisér Miloslav Luther. Debut – rozprávku Kráľ Drozdia brada – nakrútil presne pred štyridsiatimi rokmi. O päť rokov neskôr zaujal filmom Chodník cez Dunaj (1989), neskôr historickou drámou Anjel milosrdenstva (1993) a komediálnou drámou Tango s komármi (2009). Jeho doteraz posledným filmom bol Krok do tmy (2014), kde riešil morálnu dilemu – prežiť a kolaborovať s komunistami, alebo ohroziť seba a svojich blízkych.

Vo filme Spiaci účet sa Luther autorsky opäť zameral na historický motív a s ním súvisiacu morálnu dilemu. Sleduje dva mladé manželské páry, pričom Adam a Hela žijú v súčasnosti, zatiaľ čo príbeh Jozefa a Mariky, Adamových starých rodičov, plynie paralelne a je situovaný do ich mladosti počas obdobia tzv. slovenského štátu. „Žijeme síce v inom svete, než aký bol v našich temných dejinách, v existenčne a morálne devastovanej Európe, ale prítomnosť je predznačená minulosťou a pretrváva v budúcnosti. Je to banálne poznanie. Preto odmietam obvyklé povrchné posudzovanie a odsudzovanie postojov a konania našich predkov. Domnievame sa, že od nich preberáme len to dobré, zveľaďujeme zdedené duchovné aj materiálne statky, až nadobúdame pocit, že my sme ich tvorcami, a vytesňujeme všetko negatívne, čo s tým súvisí. Pre pochopenie minulosti si skladáme obraz veľkých dejín z ukončených udalostí, ktoré nám slúžia ako zreteľný morálny príklad,“ hovorí režisér a autor scenára Miloslav Luther v autorskej explikácii. 

Adam a Hela v príbehu pátrajú prostredníctvom obrazu po rodinnej minulosti a sú konfrontovaní s jej temnými stopami. K téme filmu Spiaci účet Luthera podľa vlastných slov inšpirovala kniha Prípad Wisliceny. Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku historičky Kataríny Hradskej, ktorá sa zaoberá deportáciami slovenských Židov z územia Slovenskej republiky v rokoch 1942 – 1944. „Keď som uvažoval o námete filmu, uvedomil som si, ako málo toho viem o svojich starých rodičoch, napokon aj o rodičoch. Keď bol čas dozvedieť sa viac o ich osobných príbehoch, bol som opantaný svojím vlastným. Buď som sa podrobnejšie nevypytoval, alebo som časom väčšinu pozabúdal. (…) Napadlo mi, že pátranie po pravde o minulosti je vždy svojím spôsobom detektívka. Preto som pri štruktúre rozprávania zachoval takmer rovnováhu medzi scénami zo súčasnosti a minulosti. Udalosti spred mnohých desiatok rokov nie sú vo filme iba krátkymi zábleskami alebo útržkami spomienok. S kritickým odstupom a bez dobového sentimentu prezrádzame, ako sa voľakedy tie najdôležitejšie udalosti naozaj stali. V prúde rozprávania sa tak divák priebežne dozvedá to, po čom hrdinovia v súčasnosti zmätene pátrajú. Dramatickejšie a zainteresovanejšie prežíva ich správanie, lebo už vie to, čo oni ešte nevedia,“ hovorí v materiáloch k filmu Luther. 

Myslím, že poznanie a prijatie minulosti nám dnes môže pomôcť hlbšie pochopiť naše vlastné životy. Každý sme súčasťou našej rodovej línie a všetci pred nami sú istým spôsobom v nás,“ hovorí predstaviteľka hlavnej postavy Hely, herečka Dominika Morávková. „Myslím si, že každý mladý človek vníma tieto veci inak. Niekomu na tom, čo bolo kedysi, záleží, inému nie, jeden má vôľu poučiť sa z chýb predkov, iný pred ich chybami zatvára oči a napokon sa ich dopúšťa rovnako, a dopláca na to,“ dopĺňa ju herecký partner – predstaviteľ Helinho manžela Adama, Richard Autner. Adamových starých rodičov, ktorí sú hlavnými postavami príbehu z minulosti, stvárnili ‒ mladá, vo filme debutujúca herečka Veronika Meszárosová a herec Dávid Uzsák. 

„Hľadal som ich na dvakrát, lebo pôvodne sme mali nakrúcať o pár rokov skôr,“ objasňuje Luther proces výberu hlavných postáv. „Zakaždým som si osobne porovnával a upravoval moju ideálnu predstavu s vytipovanými mladými ľuďmi. Jedným z dôležitých aspektov hľadania bol vek postáv. Voľakedy sa muž či žena okolo dvadsiatky ponáhľali založiť si rodinu a budovať kariéru, dnes si mnohí chcú čo najdlhšie užívať samostatnosť. Na nejednoznačnú náročnú postavu Mariky som napokon šťastne objavil šarmantnú a talentovanú študentku VŠMU Veroniku Meszárosovú. Rozhodol som sa nechať všetkým hercom dostatok tvorivej voľnosti, aby do svojich postáv vložili kus vlastného temperamentu a osobitosti. S výsledkom som spokojný a verím, že diváka presvedčia a citovo upútajú, tak ako mňa. Ostatné ústredné postavy som mal premyslené, ako vždy doteraz, už počas prác na scenári.“ Vo filme sa objaví aj česká herečka Iva Janžurová a herec Vladimír Polívka. 

Za základnú tému svojho najnovšieho filmu považuje Miloslav Luther morálny relativizmus. „Ak si nebudeme znovu a znovu pripomínať, že s rovnakými problémami ako my, sa vyrovnávali aj naši predkovia, urobíme tie isté chyby, aké urobili oni. A s dôsledkami sa budú moriť tí, čo prídu po nás, tak ako sa s tými zdedenými trápime my,“ vysvetľuje. Producentom filmu je Marian Urban zo spoločnosti ALEF FILM & MEDIA, slovenským koproducentom je RTVS, českými koproducentmi sú Fulfilm a Filmové Ateliéry. Film Spiaci účet vstúpi do slovenských kín 18. apríla. 

Spiaci účet
r. Miloslav Luther, Slovensko/Česko, 2024
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 097 500 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 867 000 eur + 73 734 eur v programe na podporu audiovizuálneho priemyslu 5.1, vklad RTVS: 170 000 eur, vecný vklad 93 461,90 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.