„S najväčšou radosťou som nakrúcal film Ako sa Vinco zaťal a najkomplikovanejšia bola práca na celovečernom dokumente Vycestovacia doložka pre Dubčeka,“ hovorí Juraj Lihosit. Telegraficky tak rekapituluje svoju kariéru od celovečerného debutu až po posledný film režisér, ktorý 25. apríla oslávi osemdesiatku.
Televízny film prinášajúci na svoju dobu atypický pohľad na Slovenské národné povstanie Ako sa Vinco zaťal (1977) narazil hneď na začiatku. „Vrchnosť nechcela Ivana Romančíka v hlavnej úlohe, lebo bol kontroverzný búrlivák. Ale trval som na ňom a nemýlil som sa.“ Vinco bol dedinský frajer a bitkár, ale nie komunista. A do povstania nešiel z presvedčenia, ale z trucu. Škandál bol na svete, vtedajšiemu šéfredaktorovi Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania ČST Bratislava Ivanovi Králikovi sa však film páčil. Zaradil ho do vysielania nenápadne v čase, keď pre veľké mrazy a energetickú krízu v zime 1978 vysielal druhý televízny program len pár hodín denne bez anotácie v novinách. Keď sa však „Vinco“ dostal do celoštátneho vysielania o rok neskôr v slávnostný deň 9. mája, bolo zle a film skončil v trezore.
K filmu sa štrnásťročný tínedžer zo Žiliny dostal náhodou. Ambiciózna matka chcela, aby jej syn robil niečo s umením, a otec sa od kamaráta dozvedel, že v Čimeliciach existuje Stredná priemyselná filmová škola. Prijímacie skúšky urobil, no ani po maturite na film veľmi nemyslel. Chcel študovať dejiny výtvarného umenia, aj sa prihlásil do Prahy, ale na vysokú školu ho neprijali. Na umiestenku nastúpil do Československej televízie Bratislava ako produkčný. „Päť rokov som to robil, ale chcel som byť režisér. Už ako chlapec som o tom sníval, lebo jeho meno bolo na konci filmu uvádzané s najväčšími písmenami.“ Na Vysokej škole múzických umení začal študovať filmovú a televíznu dramaturgiu. „Na réžiu som si netrúfal, prijímačky boli väčšinou spojené s hereckými výkonmi a na to som sa necítil.“ Štúdium nedokončil, lebo po neslávnych ideologických previerkach začiatkom 70. rokov vyhodili zo školy ich pedagóga Petra Balghu a celý ročník rozpustili. „Okrem Dušana Mitanu a mňa, ostatní neskôr školu dokončili. Po roku 1989 som to oľutoval, lebo bez diplomu som nemohol ani učiť na VŠMU.“
Začiatkom 70. rokov začínal ako pomocný režisér. S Elom Havettom spolupracoval na tragikomédii Ľalie poľné (1972), s Ľudovítom Filanom na trojdielnej televíznej vojnovej dráme Prípad Gabriela (1973), so Stanislavom Párnickým na seriáli Straty a nálezy (1974)… Keď robil pomocného režiséra na výpravnom seriáli Útek zo Zlatej krajiny (1977) na motívy románu Jacka Londona, režisérovi Franekovi Chmielovi praskol žalúdočný vred. „Práve sme chystali veľkolepé scény v Karlových Varoch, Prahe a Mariánskych Lázňach s veľkým komparzom a starými autami, ktoré som pripravoval týždeň dopredu.“ Bolo treba pokračovať, oslovili viacerých režisérov, ale všetci odmietli. Nakoniec padlo rozhodnutie, aby v réžii pokračoval Lihosit, keďže robotu ovládal. „Postsynchróny už robil on, ale veľkú časť som nakrútil ja a vtedy som si získal v televízii dôveru.“
K najznámejším projektom jeho filmografie patrí 30-dielny seriál Bambuľkine dobrodružstvá(1982), na ktorom vyrástlo niekoľko generácií malých divákov. „Bola to príjemná robota, ale ťažká. Malá Monika Haasová bola veľmi talentovaná, ale bolo treba jej všetko predhrávať.“Úspech seriálu zaregistrovalo vedenie Koliby, ktoré mu ponúklo réžiu rodinného filmu o prvej láske a sklamaní Sojky v hlave (1983), neskôr romantickej drámy o neľahkých krokoch k dospelosti Vlakári (1988), scenáristom oboch bol Dušan Dušek. „Nájsť dobrých detských hercov je otázka citu, nedá sa to naučiť. A ja som mal na nich nos. Okrem Moniky Haasovej u mňa začínali Braňo Mišík, teraz slávny režisér, štrnásťročná Barbora Bobuľová, dnes európska hviezda, aj päťročný Roman Ferienčík, ktorý je predovšetkým dabingový herec.“
Neživil ho len hraný film, popritom nakrúcal televízne magazíny, portréty umelcov i folklórne pásma (od mladosti bigbiťák!). Po „nežnej“ dal prednosť dokumentu. „Po rozpade Koliby sa hraných filmov nakrúcalo málo a po dokumentoch bola spoločenská požiadavka.“ A našiel si aj tému – Alexandra Dubčeka. Prvý bol polhodinový Blízky človek (1991), potom Dubček – internácia (1998) a na záver celovečerný dokument Vycestovacia doložka pre Dubčeka (2018). „Chcel som objektívny pohľad na muža, s ktorým boli spojené aj isté negatívne momenty. Nechcel som ho adorovať, ale bohužiaľ to tak nevyznelo. Mal som z filmu, ktorý som sám ani nedokončil, napokon zlý pocit“.
„Život s filmom mi dal všetko, pre mňa je to neustála spomienka na to, čo som robil. A čo mi vzal? Nič, však som ani nič nechcel okrem toho byť režisérom,“ dodáva so smiechom Juraj Lihosit.
