Juraj Lihosit

Juraj Lihosit

S najväčšou radosťou som nakrúcal film Ako sa Vinco zaťal a najkomplikovanejšia bola práca na celovečernom dokumente Vycestovacia doložka pre Dubčeka,“ hovorí Juraj Lihosit. Telegraficky tak rekapituluje svoju kariéru od celovečerného debutu až po posledný film režisér, ktorý 25. apríla oslávi osemdesiatku.

Televízny film prinášajúci na svoju dobu atypický pohľad na Slovenské národné povstanie Ako sa Vinco zaťal (1977) narazil hneď na začiatku„Vrchnosť nechcela Ivana Romančíka v hlavnej úlohe, lebo bol kontroverzný búrlivák. Ale trval som na ňom a nemýlil som sa.“ Vinco bol dedinský frajer a bitkár, ale nie  komunista. A do povstania nešiel z presvedčenia, ale z trucu. Škandál bol na svete, vtedajšiemu šéfredaktorovi Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania ČST Bratislava Ivanovi Králikovi sa však film páčil. Zaradil ho do vysielania nenápadne v čase, keď pre veľké mrazy a energetickú krízu v zime 1978 vysielal druhý televízny program len pár hodín denne bez anotácie v novinách. Keď sa však „Vinco“ dostal do celoštátneho vysielania o rok neskôr v slávnostný deň 9. mája, bolo zle a film skončil v trezore.

K filmu sa štrnásťročný tínedžer zo Žiliny dostal náhodou. Ambiciózna matka chcela, aby jej syn robil niečo s umením, a otec sa od kamaráta dozvedel, že v Čimeliciach existuje Stredná priemyselná filmová škola. Prijímacie skúšky urobil, no ani po maturite na film veľmi nemyslel. Chcel študovať dejiny výtvarného umenia, aj sa prihlásil do Prahy, ale na vysokú školu ho neprijali. Na umiestenku nastúpil do Československej televízie Bratislava ako produkčný. „Päť rokov som to robil, ale chcel som byť režisér. Už ako chlapec som o tom sníval, lebo jeho meno bolo na konci filmu uvádzané s najväčšími písmenami.“ Na Vysokej škole múzických umení začal študovať filmovú a televíznu dramaturgiu. „Na réžiu som si netrúfal, prijímačky boli väčšinou spojené s hereckými výkonmi a na to som sa necítil.“ Štúdium nedokončil, lebo po neslávnych ideologických previerkach začiatkom 70. rokov vyhodili zo školy ich pedagóga Petra Balghu a celý ročník rozpustili. „Okrem Dušana Mitanu a mňa, ostatní neskôr školu dokončili. Po roku 1989 som to oľutoval, lebo bez diplomu som nemohol ani učiť na VŠMU.“

Začiatkom 70. rokov začínal ako pomocný režisér. S Elom Havettom spolupracoval na tragikomédii Ľalie poľné (1972), s Ľudovítom Filanom na trojdielnej televíznej vojnovej dráme Prípad Gabriela (1973), so Stanislavom Párnickým na seriáli Straty a nálezy (1974)… Keď robil pomocného režiséra na výpravnom seriáli Útek zo Zlatej krajiny (1977) na motívy románu Jacka Londona, režisérovi Franekovi Chmielovi praskol žalúdočný vred. „Práve sme chystali veľkolepé scény v Karlových Varoch, Prahe a Mariánskych Lázňach s veľkým komparzom a starými autami, ktoré som pripravoval týždeň dopredu.“ Bolo treba pokračovať, oslovili viacerých režisérov, ale všetci odmietli. Nakoniec padlo rozhodnutie, aby v réžii pokračoval Lihosit, keďže robotu ovládal. „Postsynchróny už robil on, ale veľkú časť som nakrútil ja a vtedy som si získal v televízii dôveru.“

K najznámejším projektom jeho filmografie patrí 30-dielny seriál Bambuľkine dobrodružstvá(1982), na ktorom vyrástlo niekoľko generácií malých divákov. „Bola to príjemná robota, ale ťažká. Malá Monika Haasová bola veľmi talentovaná, ale bolo treba jej všetko predhrávať.“Úspech seriálu zaregistrovalo vedenie Koliby, ktoré mu ponúklo réžiu rodinného filmu o prvej láske a sklamaní Sojky v hlave (1983), neskôr romantickej drámy o neľahkých krokoch k dospelosti Vlakári (1988), scenáristom oboch bol Dušan Dušek. „Nájsť dobrých detských hercov je otázka citu, nedá sa to naučiť.  A ja som mal na nich nos. Okrem Moniky Haasovej u mňa začínali Braňo Mišík, teraz slávny režisér, štrnásťročná Barbora Bobuľová, dnes európska hviezda, aj päťročný Roman Ferienčík, ktorý je predovšetkým dabingový herec.“

Neživil ho len hraný film, popritom nakrúcal televízne magazíny, portréty umelcov i folklórne pásma (od mladosti bigbiťák!). Po „nežnej“ dal prednosť dokumentu. „Po rozpade Koliby sa hraných filmov nakrúcalo málo a po dokumentoch bola spoločenská požiadavka.“ A našiel si aj tému – Alexandra Dubčeka. Prvý bol polhodinový Blízky človek (1991), potom Dubček – internácia (1998) a na záver celovečerný dokument Vycestovacia doložka pre Dubčeka (2018). „Chcel som objektívny pohľad na muža, s ktorým boli spojené aj isté negatívne momenty. Nechcel som ho adorovať, ale bohužiaľ to tak nevyznelo. Mal som z filmu, ktorý som sám ani nedokončil, napokon zlý pocit“.

„Život s filmom mi dal všetko, pre mňa je to neustála spomienka na to, čo som robil. A čo mi vzal? Nič, však som ani nič nechcel okrem toho byť režisérom,“ dodáva so smiechom Juraj Lihosit.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.