Krnáčová Katarína

Bez stabilného a predvídateľného systému podpory by výroba filmov nebola možná

Mária Ferenčuhová

V decembri 2019 sa producentka Katarína Krnáčová stala členkou prezídia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) a o 4 roky neskôr, po rezignácii producentky a dovtedajšej prezidentky SFTA Wandy Adamík Hrycovej, sa v januári 2024 postavila na jej čelo. SFTA 26. apríla udelí národné filmové ceny Slnko v sieti pre filmy vyrobené v roku 2023. Priamy prenos z ich odovzdávania odvysiela zatiaľ ešte existujúca verejnoprávna RTVS.

V akej kondícii či skôr akcieschopnosti si začiatkom roka 2024 prevzala SFTA? 

Na to, aké veľké zmeny v audiovizuálnom aj širšom kontexte predchádzali výmene na čele SFTA – jednak nastúpil nový riaditeľ Audiovizuálneho fondu (AVF), jednak sa menila slovenská vláda a, žiaľ, tieto veci dnes veľmi úzko súvisia – je SFTA v dobrej kondícii. To, že SFTA zmenila vedenie, vnímam ako prirodzený, legitímny vývoj, Wanda Adamík Hrycová sa vzdala funkcie prezidentky podľa svojich slov preto, lebo začínala byť z tejto práce vyčerpaná a chcela sa viac venovať vlastným producentským aktivitám. Prezídium SFTA fungovalo niekoľko mesiacov bez prezidenta, keďže chcelo počkať na valné zhromaždenie, kde by akademici na miesto uvoľnené po Wande zvolili chýbajúceho/u siedmeho/u člena/ku prezídia – a stal sa ním Ivan Ostrochovský. Na jednom z ďalších stretnutí ma potom prezídium jednomyseľne zvolilo za prezidentku. Priznám sa, že som to nečakala, v SFTA som 6 rokov a v prezídiu som jednou z najmladších členiek, takže to považujem za významné gesto dôvery. 

Wanda Adamík Hrycová ešte pred svojou rezignáciou plánovala omladiť a zaktivizovať členskú základňu. Podarilo sa to?

Omladzovanie, resp. aktivizácia SFTA aj prostredníctvom prijímania nových členov bola a stále je aj mojím cieľom. Už počas môjho pôsobenia na pozícii viceprezidentky sme prijali mnohých nových členov a členiek. Mierne nás pri tom limitovali stanovy SFTA, podľa ktorých sa noví členovia ešte donedávna schvaľovali výraznou väčšinou hlasov prezídia. Na valnom zhromaždení vlani v decembri sme preto stanovy otvorili a jednou z prijatých zmien bola aj zmena schvaľovania nových členov už nie štvorpätinovou väčšinou hlasov, ale len dvojtretinovou. Odvtedy na takmer každom stretnutí prezídia – a stretávame sa pravidelne aspoň raz mesačne – schvaľujeme nové žiadosti o členstvo. Nie každý návrh je úspešný, no väčšina prejde. Treba však povedať, že to nie je len o mladých ľuďoch. Myslím si, že do SFTA by mali vstupovať primárne ľudia, ktorí v nej chcú byť aktívni. Nie je to vec veku, mnoho mladých členov je, žiaľ, veľmi pasívnych, a mnohí starší sú, najmä v hlasovaní o filmoch, naopak veľmi aktívni.

Prioritou SFTA teda zostáva rozhodovanie o najlepších domácich audiovizuálnych dielach za prechádzajúci kalendárny rok? 

Áno, hlavné piliere činnosti SFTA sú výber slovenskej nominácie na európsku filmovú cenu, výber slovenského zástupcu na Oscara a najmä hlasovanie o nomináciách a o víťazoch národných filmových cien Slnko v sieti. Toto hlasovanie je dvojkolové a tento rok prebieha vo všetkých 18 kategóriách, vrátane vizuálnych efektov a televíznej kategórie. Najskôr akademici vyberali zo všetkých prihlásených diel 3 nominácie, v druhom kole sa už rozhoduje o víťazovi. 

Vysoká účasť hlasujúcich je tu veľmi dôležitá – iste, možnosť hlasovať je právo každého člena a členky SFTA, no myslím si, že je zároveň morálnou povinnosťou vyjadriť názor na vyprodukované diela. Nie každý musí hodnotiť všetko, no stále môže hlasovať v kategóriách a za profesie, ktoré sú mu bližšie. Verím, že časom dospejeme k tomu, že akademici budú hlasovanie vnímať ako uplatnenie svojho výnimočného práva. Bez ohľadu na to, aká je naša národná kinematografia veľká alebo malá, mali by sme ju oceňovať a do istej miery aj chváliť a motivovať tak k ďalším a lepším výkonom. Slovenská kinematografia už dlho nebola taká zdravá a v takej dobrej kondícii, ako je dnes, čo sa týka diverzity, variability, žánrov aj počtu vyrobených diel. Tento rok sa do Slnka v sieti prihlásilo rekordných 34 audiovizuálnych diel – minulý rok to bolo o päť menej a predtým ešte menej. Na prvý pohľad sa môže zdať situácia v audiovizuálnom prostredí roztrieštená, ale merateľné ukazovatele sú dnes veľmi pozitívne a za žiadnych okolností nemôžeme dopustiť, aby sa vývoj zastavil alebo stagnoval. 

Zrejme narážaš na aktuálne kroky vlády a najmä Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (MK SR) smerom k viacerým inštitúciám. Akú pozíciu voči týmto krokom zastáva SFTA? Nedávno vznikla aj platforma Otvorená Kultúra!, ku ktorej sa pridalo množstvo filmárov, aj združenia profesionálov pôsobiacich v audiovízii.

Signatármi memoranda platformy Otvorená Kultúra! sú nielen mnohí jednotliví členovia a členky SFTA. Už keď sa táto iniciatíva formovala, pridala sa k nej aj SFTA ako inštitúcia. Aj to je dôvod, prečo sa prezídium tento rok stretáva v pravidelných mesačných intervaloch, čo predtým nebolo pravidlom. Tvorí ho 7 ľudí, z ktorých každý prináša vlastné návrhy a názory, no rozhodnutia sa vždy rodia zo spoločnej diskusie a sú prijímané hlasovaním. Ako jedno z ďalších dôležitých poslaní SFTA totiž vnímam aj potrebu zjednocovať slovenské audiovizuálne prostredie a komunikovať naprieč jeho jednotlivými zložkami. Už v septembri 2023 sme v súvislosti s vtedajším dianím v AVF iniciovali spoločnú diskusiu medzi združeniami profesionálov v audiovízii a dočasne povereným riaditeľom AVF, predsedom rady AVF Vincentom Štofaníkom a členkou dozornej komisie Paulínou Szentesi. Na základe pozitívnej spätnej väzby zo strany viacerých profesijných združení, a tiež z celkového upokojenia situácie sme vtedy usúdili, že SFTA dokáže byť dobrou platformou na konštruktívnu diskusiu. Dnes spolu s niektorými združeniami opäť zvažujeme, že zorganizujeme ďalšiu diskusiu o aktuálnej situácii v audiovízii. Momentálne sme však nútení rýchlo a efektívne spoločnými silami reagovať na aktuálne dianie a pripravované legislatívne zmeny.

Poslanecký návrh na zmenu zákona o AVF sa zatiaľ dotýka výhradne zmeny počtu, menovania a odvolávania členov dozornej komisie. Zásadnú zmenu však v marci priniesol návrh MK SR na premenu verejnoprávnej RTVS na Slovenskú televíziu a rozhlas, ktorou by zanikol post generálneho riaditeľa RTVS a kde by malo členov rady a členov programovej rady menovať MK SR a/alebo poslanci národnej rady. Čo z tvojho pohľadu tieto návrhy premeny verejnoprávnej televízie na vládnu znamenajú pre audiovizuálne prostredie?

Audiovizuálnemu prostrediu veľmi škodí tá neistota, ktorej dnes čelia verejné inštitúcie podporujúce audiovizuálnu tvorbu. Za to, že dnes máme zdravú kinematografiu, že sa národné ceny Slnko v sieti už desať rokov odovzdávajú každoročne, a nielen raz za dva roky, ako to bolo v nedávnej minulosti, že si môžeme vyberať zo širokého množstva rôznych druhov, žánrov a typov filmov, od komédií, cez drámy až po trilery, horory a rozprávky, od hraných cez dokumentárne až po animované filmy, že vyrábame filmy pre celé spektrum diváckych kategórií, vďačíme najmä tomu, že tu máme systematickú podporu audiovízie, ktorá je nezávislá a predovšetkým transparentná. Audiovizuálny fond je jedným z najtransparentnejšie fungujúcich fondov, aké v Európe máme, a to hovorím aj z hľadiska toho, že sama koprodukcie robím už dlhé roky a viem, ako majú pravidlá nastavené iné európske fondy. Navyše táto podpora AVF je systematická, to znamená, že jej štruktúra je každý rok podobná, takže producenti vedia, s čím môžu rátať, vedia, kedy približne a aké výzvy sa budú otvárať, a dokážu si tak prípravné a výrobné procesy vopred plánovať. Film sa nevyrobí za jeden ani za dva roky, väčšinou to trvá päť alebo šesť rokov a bez stabilného a predvídateľného systému podpory, ktorý sa za roky existencie fondu vylepšoval, až sa napokon stabilizoval, by to jednoducho nebolo možné. 

RTVS je hneď po AVF druhým najdôležitejším partnerom pri výrobe domácej slovenskej filmovej tvorby. Od roku 2015 RTVS koprodukovala vyše 170 dlhometrážnych slovenských filmov a tak významne prispieva k podpore slovenských filmov. Pri dlhodobej neistote alebo náhlych zmenách pravidiel fungovania sa táto kontinuita a plánovanie tvorby a výroby narúša, čo veľmi negatívne ovplyvňuje celé audiovizuálne prostredie. Čo je však ešte dôležitejšie, táto podpora filmov rešpektuje slobodu tvorby. Tá je absolútne kľúčovým predpokladom na to, aby vzniklo kvalitné umelecké dielo, schopné osloviť publikum, ponúknuť mu emotívny zážitok a kultivovať ho. Akonáhle prídu snahy umelcom diktovať alebo im schvaľovať či neschvaľovať témy, o ktorých majú nakrúcať, už nepôjde o umeleckú tvorbu, ale o propagandu politických ideí. 

Pri AVF však nejde len o selektívnu podporu audiovizuálnej tvorby, ale aj o automatickú podporu audiovizuálneho priemyslu. 

Presne tak. Systém podpory audiovizuálneho priemyslu prostredníctvom tzv. vratiek, je veľmi dôležitý v celom ekosystéme audiovízie, pretože priťahuje záujem nielen domácich produkčných spoločností, ale najmä zahraničných produkcií, ktoré na Slovensko prinášajú významné finančné prostriedky, vytvárajú pracovné príležitosti a nechávajú množstvo vlastných peňazí v hoteloch, cateringoch, lokálnych produkciách, v prenájmoch lokácií, v transporte atď. Rovnako dôležitá je aj selektívna podpora medzinárodných koprodukcií. V rámci nich slovenské produkčné spoločnosti dofinancujú koprodukčné filmy, často aj nižšími sumami, no značná časť prostriedkov získaných v zahraničí sa môže minúť práve na Slovensku, pretože tu je možné benefitovať aj zo spomínanej podpory audiovizuálneho priemyslu. Ďalším nástrojom v rámci systému je aj tzv. obchodné zhodnotenie podporených projektov, kde producent/ka pri komerčnom úspechu filmu navyše vracia časť poskytnutého grantu naspäť do AVF.

Práve vďaka symbióze rôznych zložiek v takto nastavenom viaczdrojovom financovaní môže aj malá krajina s takým malým trhom, ako má Slovensko, mať zdravú a pestrú kinematografiu, ktorá ponúka množstvo žánrov aj tém a ktorá sa môže zameriavať tak na niche publikum, ako aj na širokú divácku verejnosť, pretože tu veľmi dobre koexistujú filmy vytvorené vďaka selektívnej podpore, a filmy, ktoré sa usilujú o komerčný zisk. Po 15 rokoch fungovania a cizelovania AVF sa slovenské audiovizuálne prostredie dostalo na takú úroveň, že dnes dokážeme byť absolútne relevantnými a vyrovnanými partnermi pre zahraničných filmových profesionálov. Ak by sa tento systém narušil, bol by to veľmi negatívny signál pre všetkých zahraničných partnerov. Zneistili by sa tým podmienky, na ktorých dnes stojí množstvo rozpracovaných koprodukčných projektov a zatvorili by sa tým dvere budúcim projektom, čo by spôsobilo deštrukciu mnohých pracovných pozícií v slovenskej kinematografii, ktoré sú nasmerované práve na zahraničné spolupráce.

Veľké krajiny ako Francúzsko, Nemecko či Poľsko si aj vzhľadom na veľkosť svojho trhu, množstvo partnerov, vysoké rozpočty fondov a televízií a rôzne schémy podpory, vrátane tých regionálnych, môžu dovoliť vyrábať filmy výlučne v domácej produkcii. S tým sa my ako malá krajina nemôžeme porovnávať – zahraničných producentov skrátka potrebujeme a neprilákame ich sem, ak tu pre projekty nebude domáca podpora.

Vráťme sa ešte k výročným cenám Slnko v sieti. Aj organizácia podujatia, na ktorom sa ceny odovzdajú, stojí na viaczdrojovom financovaní a tiež na partnerstve s verejnoprávnou RTVS. Čo pre teba dnes – ako producentku – znamená organizácia takéhoto podujatia?

V prvom rade je to podstatne iné ako produkcia filmu (smiech). Celé prezídium SFTA pracuje bez nároku na odmenu, platenú pozíciu má len tajomníčka a výkonná manažérka SFTA. Momentálne je Slnko v sieti najväčším projektom SFTA: Slávnostné odovzdávanie cien Slnko v sieti však podporil AVF, tento rok sa nám na organizáciu podujatia dokonca podarilo získať trojročný grant, za čo sme fondu veľmi vďační. Do istej miery zohľadnil aj infláciu a nárast cien, takže už teraz vieme, že máme dobrý základ aj na nasledujúce dva ročníky. S RTVS máme zmluvu o spolupráci na živom prenose zo Slovenského rozhlasu, ktorá je uzavretá na tento rok, výhľadovo však máme spoluprácu prisľúbenú aj na ďalšie dva ročníky, aby sme mohli udržať tak veľmi potrebnú kontinuitu podujatia.

Výzvou do budúcna bude získať partnera zo súkromného sektora, ktorý by mal blízky vzťah ku kultúre a chcel by podporiť práve slovenský film. Bez stabilnej podpory aj do ďalších rokov totiž môžeme pracovať len v úzkom kruhu a nikdy sa nám nepodarí posunúť aktivity aj kvalitu na vyššiu úroveň.

Udeľovanie filmových cien prirodzene priťahuje publikum, no v prípade slovenských filmov to stále nie je celkom samozrejmosť. Ako Slnko v sieti promujete?

Národné ceny Slnko v sieti promujeme v prvom rade cez samotné podujatie, ktoré vysiela RTVS naživo na Jednotke, čiastočne cez platformu Dafilms, ktorá je naším ďalším partnerom, a tiež cez hlasovanie o diváckej cene, kde každý zo Slovenska môže prispieť hlasom pre niektorý z prihlásených filmov, vrátane tých, čo nezískali nomináciu. Divácka cena je špecifikum Slnka v sieti, mnohé okolité krajiny ju nemajú, o to viac si túto cenu vážime, lebo dokáže vyjadriť práve názor širokej diváckej obce. Tento rok sa bude súboj o ceny zvádzať najmä medzi filmami Invalid a Slúžka, ktoré majú najviac nominácií, viacero ich získal aj koprodukčný film Úsvit.

Čo filmové ocenenia znamenajú pre teba ako filmovú producentku? Posúvajú ťa? Majú vplyv na to, ako sa tvojim filmom ďalej darí?

Prvý film, ktorý som ako samostatná producentka uvádzala do sveta, bola Piata loď režisérky Ivety Grófovej – a hneď na svetovej premiére na festivale Berlinale získala cenu – Krištáľového medveďa za najlepší film v sekcii Generation Kplus. Táto cena mala vplyv aj na podporu ďalších mojich projektov a pomohla mi tak rozbehnúť vlastnú spoločnosť. Podobný vplyv majú ceny aj na kariéru režisérov a iných kreatívnych tvorcov, vrátane aj menších cien, napríklad za réžiu debutu, za kameru a podobne. Získanie významnej festivalovej ceny vždy znamená istú vizibilitu, no nie každý festival má rovnakú silu, a to ani nehovorím o tzv. fake festivaloch, ale o skutočných podujatiach so skutočnými projekciami filmov a skutočnými divákmi a porotami. Taktiež nie každý festival má aj filmový trh, čo môže znamenať aj to, že i keď film má premiéru na väčšom festivale, ešte nemusí automaticky získať aj sales agenta, a už vôbec nemusí mať lepšiu návštevnosť doma. Je to vždy istá alchýmia. Zakaždým mi je ľúto, keď vidím, že producent kvalitného filmu, ktorý dosiahne veľký úspech na nejakom festivale, no zároveň cieli na veľmi úzku alebo veľmi špecifickú divácku skupinu, celkom rezignuje na domáce prostredie a distribúciu – aj preto, že Slovensko samo o sebe je veľmi malým trhom. Pritom to nie je vždy len o peniazoch, ale aj o schopnosti, citlivosti a o skúsenosti rozpoznať cieľovú skupinu a potom zvoliť vhodné kanály, ako k nej film dopraviť. Má teda zmysel, ak na takýchto kampaniach spolupracujú aj sami producenti, i keď je to veľmi vyčerpávajúce a priznám sa, že niekedy aj frustrujúce. Distribútori totiž na šírení väčšiny slovenských filmov veľmi nezarobia, ak tieto nie sú orientované vyslovene komerčne, a špeciálne kampane sa distribútorom nezdajú rentabilné. Ja ako producentka s filmom žijem päť alebo viac rokov, a tak sa snažím urobiť naozaj všetko preto, aby sa dostal k divákom. 

Viaceré filmy, ktoré si koprodukovala alebo produkovala, by sa dali najlepšie charakterizovať ako artový mainstream. Ako pre ne hľadáš partnerov či distribútorov?

Vždy to záleží od konkrétneho filmu; dobre to zafungovalo napríklad pri filme Jej telo. Mal premiéru na festivale v Talline, čo je významný a kvalitný festival najvyššej A kategórie, zároveň však dáva veľkorysý priestor filmom z nášho regiónu. Navyše tento film mal aj vzhľadom na svoju tému a príbeh veľmi zaujímavú divácku návštevnosť nielen v Česku, ale aj na Slovensku, kde dvojnásobne prekonal odhadované čísla. Ako minoritná koproducentka som si netradične zobrala na starosť zahraničný predaj a zahraničnú distribúciu filmu a nakoniec sa mi po ročnom úsilí podarilo získať preň aj londýnskeho sales agenta – tiež veľmi netradične až po svetovej premiére filmu. Ten sa predaju filmu chopil veľmi rýchlo a v rámci predajného modelu business to business pripravil pre film vlastný plagát aj vlastnú komunikáciu a začal ho ponúkať už na európskom filmovom trhu Berlinale. Predtým som bola v kontakte s iným sales agentom, ktorý sa zameriaval skôr na arthouse produkciu a hoci mal o Jej telo záujem, uvedomoval si, že by s ním nevedel pracovať tak dobre, ako by si film zaslúžil. Jej telo totiž potrebovalo distribútora, ktorý sa orientuje viac na žánrovejšie filmy, a po úspechu na Berlinale už môžem povedať, že bolo moje rozhodnutie správne, máme už dohodnutý predaj do siedmich teritórií a ďalšie sú v jednaní.

V koprodukčnom portfóliu máš okrem komédie, artovej psychologickej drámy a teraz už aj dokumentov či vyvíjaných minisérií aj tri koprodukčné detské filmy. To je celkom pestrá zmes, nie?

Bolo by ideálne, keby sme ako producenti/ky vedeli prežiť s tým, že sa orientujeme len na špecifickú časť audiovizuálneho prostredia, lenže na malom trhu to nejde, a tak vždy pracujem na kombinácii rôznych projektov. Všetky sú mi však blízke, i keď možno každý z iného dôvodu. Pokiaľ ide o filmy pre detské alebo dospievajúce publikum, som skutočne presvedčená, že náš región takéto filmy potrebuje. Vyrástlo tu už niekoľko generácií detí a dospievajúcich, ktoré nepozerali európske filmy alebo seriály, lebo sa takmer nevyrábali. Je v poriadku, že sledujú zahraničné produkcie, no práve domácou tvorbou ich máme možnosť nasmerovať k témam, ktoré považujeme za potrebné a s ktorými sa aj ony vedia lepšie identifikovať. Okrem filmu Letní rebeli, kde sa hlavný hrdina vyrovnával aj so stratou rodiča, sme koprodukovali aj srbský film Ako som sa naučila lietať, ktorý na pozadí príbehu otvára tému balkánskej vojny. Myslím si, že európske filmy pre detské publikum možno nie sú také veselé a farebné ako tie americké, ale často si dovolia byť odvážnejšie aj vďaka verejnému systému financovania, kde majú tvorcovia väčšiu slobodu, môžu rozprávať o ťažších témach, prípadne v nich ísť viac do hĺbky, a to aj za cenu toho, že film možno zasiahne menší počet divákov. Zároveň si ale myslím, že aj my sa máme čo učiť od amerických rodinných filmov, napríklad to, ako zaujímavo rozpovedať príbeh a ako tie ťažké témy podať publiku pútavo a hladko.

asdf

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.