Záber z filmu Chýbanie

Vyplniť medzery blednúcej spomienky

Ján Mančuška sa narodil v roku 1972 v Bratislave, no ešte ako dieťa sa presťahoval do Česka, kde študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Prahe a v roku 1998 absolvoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Počas svojej kariéry absolvoval stáže v ISCP v New Yorku, v berlínskom Künstlerhaus Bethanien a v Neue Galerie v Grazi, vystavoval v Centre Pompidou alebo newyorskej MoMA. Práve o Mančuškovom živote a diele je dokumentárny film Chýbanie, ktorý po svetovej premiére na MFDF Ji.hlava 2023, príde 11. apríla do slovenských kín.

Mančuška bol konceptuálnym vizuálnym umelcom, „jeho práca vychádza z pozorovania najintímnejších stránok okolia a z jemnej sociálnej analýzy. Materiály, ktoré používa, nájdeme v každej kúpeľňovej skrinke, v šuflíku v kuchyni alebo v papiernictve za rohom. Jeho tvorbe dodávajú intimitu a blízkosť, ktorá je v umení vzácna. Zároveň sú však použité exkluzívnym spôsobom, ktorý netkvie v luxusnosti tovaru, ale skôr v tom, že je určený (alebo lepšie povedané: dostane sa k) iba úzkemu okruhu konzumentov,“ napísala o jeho diele historička umení a kurátorka Pavlína Morganová pre Artlist – databázu súčasného českého výtvarného umenia v roku 2005. O šesť rokov neskôr, vo veku 39 rokov, Mančuška zomrel po dlhom boji s diagnózou hemolytickej anémie. 

„Pre Jána Mančušku som niekoľko rokov pracoval ako asistent. Bol veľmi náročný – ako na seba, tak na ostatných. Pre mnohých bol príliš drsný, iní ho mali za kariéristu. Ja som vídal človeka, ktorý je hnaný až sebazničujúcou silou. Na to, že neustále umieral, to bol dosť veselý človek. Niekedy sa smial tak, že sa lámal v kolenách a padal na zem. Vždy ma zarážala súvislosť medzi týmto živočíšnym zlomyseľníkom a dokonalou myšlienkovou a formálnou precíznosťou jeho umenia. Zostáva pre mňa stále rozporuplným tajomstvom, s ktorým sa potrebujem hlbšie vysporiadať. Zdá mi, že chýba aj v celospoločenskom kontexte. Pri najlepšej vôli nenachádzam nikoho, kto by vystupoval s takto dobre podloženou, verejne prejavovanou radikalitou. Zároveň je Mančuškovo dielo aj výrazným počinom na poli rozkrývania neuvedomelých mytológií – neustáleho boja s mentálnou lenivosťou, ktorá sa prejavuje najmä v ochote prijímať veci ako dané,“ hovorí v autorskej explikácii režisér Štěpán Pech. Anglický názov dokumentárneho filmu – You will never see it all… odkazuje na Mančuškovo dielo z roku 2003, Chybění zase na autorskú knihu, ktorú Mančuška vydal v spolupráci s teoretikom Vítom Havránkom v roku 2007 vo vydavateľstve tranzit.cz.

Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii, českým producentom je Marek Dusil (Mannschaft) a slovenskou producentkou Anna Mach Rumanová (filmsomnia). Koproducentmi sú aj Česká televízia a RTVS. „Zaujala ma miera režisérovho ponoru do Mančuškovho diela a života a zámer vytvoriť formálne netradičný portrét. Motiváciou pre mňa, samozrejme, bolo aj podieľať sa na filme o umelcovi, ktorého dielo mi imponuje. Zároveň som tento projekt pokladala za výzvu, pretože najmä na Slovensku je Mančuška napriek svojim celosvetovým úspechom takmer neznámym pojmom,“hovorí Rumanová pre Film.sk „Biografický film, tradične rozprávaný od detstva po smrť, je tu prevrátený a odvíja sa v opačnom smere. Tento genealogický ponor je inšpirovaný Mančuškovou divadelnou prácou Reverse play. Verím, že týmto spôsobom, keď sme najskôr konfrontovaní s následkom rozhodnutia a až neskôr s rozhodovaním, sa zdôrazní dôležitý motív Mančuškovho života – vzťah medzi osudom a slobodnou voľbou. Stretávame sa tu so zásadnou, všeobecnou otázkou vo veľmi obnaženej podobe: Nakoľko sme pánmi vlastných životov a nakoľko o nich rozhodujú vplyvy, ktoré sú úplne mimo našej kontroly? Oproti tradičnému chronologickému usporiadaniu sa v tomto poňatí dostáva viac do popredia participácia diváka. Kladie naň väčšie nároky, ale zároveň mu dáva viac slobody. Vyznenie postavy Jána Mančušku vyvstane až ex-post, v obraze založenom na divákovej mentálnej práci,“ vysvetľuje svoju koncepciu v explikácii režisér Pech. „Myslím, že Štěpánovi sa do veľkej miery podarilo predstaviť Jánov spôsob tvorenia, žitia a uvažovania, a zároveň tieto postupy dokázal využiť, resp. autorsky spracovať vo filmovom rozprávaní. Film má mnoho vrstiev, nie je to portrét v klasickom zmysle slova. Otvára napríklad tému traumy, alebo otvorene a bez pátosu hovorí o tabuizovanej téme smrti,“ dopĺňa Rumanová. Hudbu k filmu skomponoval Jonatan Pastirčák a zvuk mal na starosti Michal Horváth.

Chýbanie
Chybění, r. Štěpán Pech, Česko/Slovensko, 2023
CELKOVÝ ROZPOČET: 138 000 eur, (Podpora z Audiovizuálneho fondu 19 125 eur) RTVS (6000 eur + vecný vklad 288,72 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, MP4

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.