Ján Mančuška sa narodil v roku 1972 v Bratislave, no ešte ako dieťa sa presťahoval do Česka, kde študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Prahe a v roku 1998 absolvoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Počas svojej kariéry absolvoval stáže v ISCP v New Yorku, v berlínskom Künstlerhaus Bethanien a v Neue Galerie v Grazi, vystavoval v Centre Pompidou alebo newyorskej MoMA. Práve o Mančuškovom živote a diele je dokumentárny film Chýbanie, ktorý po svetovej premiére na MFDF Ji.hlava 2023, príde 11. apríla do slovenských kín.

Mančuška bol konceptuálnym vizuálnym umelcom, „jeho práca vychádza z pozorovania najintímnejších stránok okolia a z jemnej sociálnej analýzy. Materiály, ktoré používa, nájdeme v každej kúpeľňovej skrinke, v šuflíku v kuchyni alebo v papiernictve za rohom. Jeho tvorbe dodávajú intimitu a blízkosť, ktorá je v umení vzácna. Zároveň sú však použité exkluzívnym spôsobom, ktorý netkvie v luxusnosti tovaru, ale skôr v tom, že je určený (alebo lepšie povedané: dostane sa k) iba úzkemu okruhu konzumentov,“ napísala o jeho diele historička umení a kurátorka Pavlína Morganová pre Artlist – databázu súčasného českého výtvarného umenia v roku 2005. O šesť rokov neskôr, vo veku 39 rokov, Mančuška zomrel po dlhom boji s diagnózou hemolytickej anémie. 

„Pre Jána Mančušku som niekoľko rokov pracoval ako asistent. Bol veľmi náročný – ako na seba, tak na ostatných. Pre mnohých bol príliš drsný, iní ho mali za kariéristu. Ja som vídal človeka, ktorý je hnaný až sebazničujúcou silou. Na to, že neustále umieral, to bol dosť veselý človek. Niekedy sa smial tak, že sa lámal v kolenách a padal na zem. Vždy ma zarážala súvislosť medzi týmto živočíšnym zlomyseľníkom a dokonalou myšlienkovou a formálnou precíznosťou jeho umenia. Zostáva pre mňa stále rozporuplným tajomstvom, s ktorým sa potrebujem hlbšie vysporiadať. Zdá mi, že chýba aj v celospoločenskom kontexte. Pri najlepšej vôli nenachádzam nikoho, kto by vystupoval s takto dobre podloženou, verejne prejavovanou radikalitou. Zároveň je Mančuškovo dielo aj výrazným počinom na poli rozkrývania neuvedomelých mytológií – neustáleho boja s mentálnou lenivosťou, ktorá sa prejavuje najmä v ochote prijímať veci ako dané,“ hovorí v autorskej explikácii režisér Štěpán Pech. Anglický názov dokumentárneho filmu – You will never see it all… odkazuje na Mančuškovo dielo z roku 2003, Chybění zase na autorskú knihu, ktorú Mančuška vydal v spolupráci s teoretikom Vítom Havránkom v roku 2007 vo vydavateľstve tranzit.cz.

Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii, českým producentom je Marek Dusil (Mannschaft) a slovenskou producentkou Anna Mach Rumanová (filmsomnia). Koproducentmi sú aj Česká televízia a RTVS. „Zaujala ma miera režisérovho ponoru do Mančuškovho diela a života a zámer vytvoriť formálne netradičný portrét. Motiváciou pre mňa, samozrejme, bolo aj podieľať sa na filme o umelcovi, ktorého dielo mi imponuje. Zároveň som tento projekt pokladala za výzvu, pretože najmä na Slovensku je Mančuška napriek svojim celosvetovým úspechom takmer neznámym pojmom,“hovorí Rumanová pre Film.sk „Biografický film, tradične rozprávaný od detstva po smrť, je tu prevrátený a odvíja sa v opačnom smere. Tento genealogický ponor je inšpirovaný Mančuškovou divadelnou prácou Reverse play. Verím, že týmto spôsobom, keď sme najskôr konfrontovaní s následkom rozhodnutia a až neskôr s rozhodovaním, sa zdôrazní dôležitý motív Mančuškovho života – vzťah medzi osudom a slobodnou voľbou. Stretávame sa tu so zásadnou, všeobecnou otázkou vo veľmi obnaženej podobe: Nakoľko sme pánmi vlastných životov a nakoľko o nich rozhodujú vplyvy, ktoré sú úplne mimo našej kontroly? Oproti tradičnému chronologickému usporiadaniu sa v tomto poňatí dostáva viac do popredia participácia diváka. Kladie naň väčšie nároky, ale zároveň mu dáva viac slobody. Vyznenie postavy Jána Mančušku vyvstane až ex-post, v obraze založenom na divákovej mentálnej práci,“ vysvetľuje svoju koncepciu v explikácii režisér Pech. „Myslím, že Štěpánovi sa do veľkej miery podarilo predstaviť Jánov spôsob tvorenia, žitia a uvažovania, a zároveň tieto postupy dokázal využiť, resp. autorsky spracovať vo filmovom rozprávaní. Film má mnoho vrstiev, nie je to portrét v klasickom zmysle slova. Otvára napríklad tému traumy, alebo otvorene a bez pátosu hovorí o tabuizovanej téme smrti,“ dopĺňa Rumanová. Hudbu k filmu skomponoval Jonatan Pastirčák a zvuk mal na starosti Michal Horváth.