Záber z filmu Smršť

Za všetko môže tajomný vietor

Prichádzajú do kúpeľov uprostred hôr, aby si oddýchli a načerpali sily. Záhadný vietor k nim však priveje tragickú záhadu. Režisér Peter Bebjak opäť prichádza s trilerom, ktorý spája prvky krimi a mystiky. Tak ako v prípade filmu Trhlina, aj tentoraz Bebjak vychádzal z úspešnej knihy Jozefa Kariku.

„Halný vietor duje, kto má rozum, ten sa skryje. Má starý čierny kabátec, kto ju zazrie, s tým je koniec. Šepká sladko fujavica, kto pozná jej meno? Veternica.“ Toľko legenda o vetre fönového typu, ktorý vraj mení nielen prírodu, ale i správanie ľudí. V miestach, kde sa objavuje, narastá počet migrén aj psychóz. Podľa legendy – keď sa vám veternica pozrie do očí, bude vás prenasledovať až na kraj sveta, kým vás nezničí… 

Forenzný psychológ Martin Lang (Tomáš Maštalír) sa s manželkou (Anna Geislerová) vyberie do kúpeľov, kde sa pokúšajú oživiť svoj vzťah. Ich pobyt však naruší príchod tajomnej zásielky – balíka s dôkazovým materiálom z vyšetrovania jedného tragického prípadu. S prípadom známym ako „jazda smrti“ potrebuje kolega Langovu pomoc. Štyria ľudia zomreli, jediný preživší čelí viacerým obvineniam, tvrdí však, že on nikoho nezabil a za všetko môže halný vietor. 

„Jozef Karika si opäť vybral reálny základ rozprávania svojho príbehu, a to vždy dodáva jeho knihám pocit autentična, skutočného sveta, do ktorého sa dostáva niečo nevysvetliteľné, niečo mystické. Spolu so scenáristom Petrom Balkom sme film obohatili o linku manželského páru, ktorý je na liečení a chce spolu tráviť čas plný procedúr a pokoja. Ale presne, ako to vždy v mysterióznych trileroch býva, nič z toho sa im nesplní,“ približuje režisér Peter Bebjak, ktorý sa vo svojom filme odklonil od knižnej predlohy. „Knihy Jozefa Kariku majú jedinečný štýl rozprávania, ktorý sa nedá len tak preklopiť do filmovej podoby. Dôležité preto bolo nájsť ten správny pomer v tom, čo z neho zachovať, aby si príbeh udržal svoj charakter a atmosféru, a ako ho rozvinúť, aby vznikol kompaktný celok, ktorý si budú môcť užiť rovnako fanúšikovia tvorby Jozefa Kariku ako aj tí diváci, ktorí knihu nečítali,“ vysvetľuje producent Rasťo Šesták. Podľa neho je mysteriózny triler medzi divákmi populárnym žánrom preto, lebo „predstavuje príbehy, pri ktorých veríme, že by sa naozaj mohli stať. Potvrdilo sa nám to aj pri našej predošlej spolupráci s Karikom na filme Trhlina“.

Hlavnú úlohu v Smršti stvárňuje Tomáš Maštalír, ktorý si zahral aj v Trhline„Tieto filmy sú iné obsahovo, formálne, aj príbehovo. Spoločné alebo podobné znaky môžeme vidieť v poetike motívov. Rovnako je tu istá nepredvídateľnosť deja, ktorá je zdrojom napätia v príbehu. Zároveň je tu to typické zahrávanie sa s psychikou postáv, ktorým sa v príbehu začnú diať naozaj zvláštne, divné a ťažko vysvetliteľné veci. Jednoducho povedané: To, čo bolo dobré a fungovalo v Trhline, je v Smršti ešte lepšie a ide ešte ďale,“ hovorí Šesták.

Nakrúcanie prebiehalo v hmlistom novembrovom počasí v známych kúpeľoch Sliač so strohou funkcionalistickou architektúrou, pričom oba prvky dotvárajú atmosféru filmu. „Pamätám si na svoj prvý príchod na pľac do Sliača. Bola noc, polovica novembra. Išla som sama autom, počúvala som detektívku a keď som potom prechádzala temnými posezónnymi kúpeľnými chodbami a hľadala svoju izbu, tak som sa rozhodne bála. Atmosféra kúpeľov mimo sezóny je naozaj špecifická. Strašidelná. To bol začiatok, ale inak bolo nakrúcanie super,“ spomína herečka Anna Geislerová, ktorá, podľa svojich slov, vníma všetko, čím si jej postava Pawla prechádza: „Zlyhanie, smútok, bolesť, zhnusenie, choroba, žiarlivosť. A obrovský neznesiteľný pocit viny. Dá sa povedať, že si vytiahla čierneho Petra na celý život. Cítim s ňou a je mi jej ľúto. Smršť je aj o strachu – takom, ktorý nedokážeme popísať, ale uvedomujeme si, že nás ovplyvňuje.“ O strachu hovorí aj producent Rasťo Šesták: „Vo filme zaznie jedna veta, ku ktorej sa často vracali diváci, ktorí film už videli – ‚tesne pred smrťou uvidíte v očiach veternice svoj najväčší strachʻ. Keď sme sa o tom potom rozprávali, väčšinou nehovorili o sebe. Hovorili o svojich obavách z toho, ako zlo v rôznych podobách preniká do našich životov, a o strachu, či každý z nás robí dosť preto, aby sme to zastavili.“

Okrem Maštalíra a Geislerovej sa vo filme predstavia Éva Bandor, Michal Režný, Adrian Jastraban, Ladislav Bédi, Ivan Letko či Marek Geišberg.

Smršť
r. Peter Bebjak, Slovensko/Česko, 2024
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 261 000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

Autori:
Verzia pre tlač
Zdieľam:

Najnovšie články

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Bez ohľadu na to, či filmové festivaly definujeme ako „filmové laboratóriá“, kde sa objavujú a pomenúvajú nové trendy, témy i štýly v audiovizuálnom umení, alebo ich, naopak, s ich systémom oceňovania vnímame ako indexy moci vytvárajúcej kultúrne hodnoty a ovládajúcej divácky vkus, i bez ohľadu na to, či sme voči ich možnému elitárstvu kritické alebo naopak tolerantné, vnímame, že vo filmárskom prostredí panuje všeobecný konsenzus: účasť a úspech na filmových festivaloch – ako na oslave toho najlepšieho, resp. najzaujímavejšieho, čo v nedávnom čase v kinematografii vzniklo – je logickým a aj vytúženým vyústením niekoľkoročného tvorivého a produkčného úsilia. Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Juraj Lihosit

Juraj Lihosit

„S najväčšou radosťou som nakrúcal film Ako sa Vinco zaťal a najkomplikovanejšia bola práca na celovečernom dokumente Vycestovacia doložka pre Dubčeka,“ hovorí Juraj Lihosit. Telegraficky tak rekapituluje svoju kariéru od celovečerného debutu až po posledný film režisér, ktorý 25. apríla oslávi osemdesiatku. Televízny film prinášajúci na svoju dobu atypický pohľad na Slovenské národné povstanie Ako sa Vinco zaťal (1977) narazil hneď na začiatku. „Vrchnosť nechcela Ivana Romančíka v hlavnej úlohe, lebo bol kontroverzný búrlivák. Ale trval som na ňom a nemýlil som sa.“ Vinco bol dedinský frajer a bitkár, ale nie  komunista. A do povstania nešiel z presvedčenia, ale z trucu. Škandál bol na svete, vtedajšiemu šéfredaktorovi Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania ČST Bratislava Ivanovi Králikovi sa však film páčil. Zaradil ho do vysielania nenápadne v čase, keď pre veľké mrazy a energetickú krízu v zime 1978 vysielal druhý televízny program len pár hodín denne bez anotácie v novinách. Keď sa však „Vinco“ dostal do celoštátneho vysielania o rok neskôr v slávnostný deň 9. mája, bolo zle a film skončil v trezore. K filmu sa štrnásťročný tínedžer zo Žiliny dostal náhodou. Ambiciózna matka chcela, aby jej syn robil niečo s umením, a otec sa od kamaráta dozvedel, že v Čimeliciach existuje Stredná priemyselná filmová škola. Prijímacie skúšky urobil, no ani po maturite na film veľmi nemyslel. Chcel študovať dejiny výtvarného umenia, aj sa prihlásil do Prahy, ale na...

Krnáčová Katarína

V decembri 2019 sa producentka Katarína Krnáčová stala členkou prezídia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) a o 4 roky neskôr, po rezignácii producentky a dovtedajšej prezidentky SFTA Wandy Adamík Hrycovej, sa v januári 2024 postavila na jej čelo. SFTA 26. apríla udelí národné filmové ceny Slnko v sieti pre filmy vyrobené v roku 2023. Priamy prenos z ich odovzdávania odvysiela zatiaľ ešte existujúca verejnoprávna RTVS. V akej kondícii či skôr akcieschopnosti si začiatkom roka 2024 prevzala SFTA?  Na to, aké veľké zmeny v audiovizuálnom aj širšom kontexte predchádzali výmene na čele SFTA – jednak nastúpil nový riaditeľ Audiovizuálneho fondu (AVF), jednak sa menila slovenská vláda a, žiaľ, tieto veci dnes veľmi úzko súvisia – je SFTA v dobrej kondícii. To, že SFTA zmenila vedenie, vnímam ako prirodzený, legitímny vývoj, Wanda Adamík Hrycová sa vzdala funkcie prezidentky podľa svojich slov preto, lebo začínala byť z tejto práce vyčerpaná a chcela sa viac venovať vlastným producentským aktivitám. Prezídium SFTA fungovalo niekoľko mesiacov bez prezidenta, keďže chcelo počkať na valné zhromaždenie, kde by akademici na miesto uvoľnené po Wande zvolili chýbajúceho/u siedmeho/u člena/ku prezídia – a stal sa ním Ivan Ostrochovský. Na jednom z ďalších stretnutí ma potom prezídium jednomyseľne zvolilo za prezidentku. Priznám sa, že som to nečakala, v SFTA som 6 rokov a v prezídiu som...
Záber z filmu Lesný vrah

Lesnému vrahovi do hlavy nevidno

Zvíťazil v televíznej vedomostnej hre, za peniaze si kúpil zbraň. Jeho príbeh sa premlel médiami a on sa zapísal do českých dejín ako jeden z najznámejších sériových vrahov. Český režisér Radim Špaček nasleduje jeho životnú púť vo svojom novom filme Lesný vrah, ktorý si teraz môže pozrieť aj slovenské publikum. „Ten prípad pred niekoľkými rokmi rozrušil širokú verejnosť. Po českých a moravských lesoch sa pohyboval muž, ktorý náhodne zabíjal. Na Morave zastrelil starší manželský pár, v Čechách osamoteného chodca. Prípad tzv. lesného vraha fascinoval a desil. Nikto nepoznal vrahov motív. A les, ktorý je cieľom mnohých českých výletníkov, sa stal nebezpečným miestom,“ opisuje v explikácii pre Audiovizuálny fond scenárista filmu Zdeněk Holý. Filmový príbeh Viktora Kalivodu, ktorý si vyslúžil prezývku lesný vrah, sa začína niekedy rok pred jeho zatknutím a končí sa jeho pokusmi o samovraždu a skonom vo väzení. V súlade s tým, že Kalivoda odmietal vypovedať o motivácii svojich činov, pojali autori projekt ako minimalistický film. „Tento vysoko umelecký a tiež oceňovaný žáner sa spravidla sústreďuje na jednu až dve postavy, ktoré sleduje s až fyzickou blízkosťou, pritom však nikdy neukáže ich motiváciu. Filmy rozprávané týmto spôsobom vyvolávajú atmosféru napätia sprevádzanú pocitmi ohrozenia a úzkosti. Diváci sú neustále s postavou, o ktorej toho však veľa netušia, a vytvárajú si hypotézy nestále ako preludy. Nechceme konanie lesného vraha ozrejmiť, chceme sa k nemu...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.