Záber z filmu Smršť

Za všetko môže tajomný vietor

Prichádzajú do kúpeľov uprostred hôr, aby si oddýchli a načerpali sily. Záhadný vietor k nim však priveje tragickú záhadu. Režisér Peter Bebjak opäť prichádza s trilerom, ktorý spája prvky krimi a mystiky. Tak ako v prípade filmu Trhlina, aj tentoraz Bebjak vychádzal z úspešnej knihy Jozefa Kariku.

„Halný vietor duje, kto má rozum, ten sa skryje. Má starý čierny kabátec, kto ju zazrie, s tým je koniec. Šepká sladko fujavica, kto pozná jej meno? Veternica.“ Toľko legenda o vetre fönového typu, ktorý vraj mení nielen prírodu, ale i správanie ľudí. V miestach, kde sa objavuje, narastá počet migrén aj psychóz. Podľa legendy – keď sa vám veternica pozrie do očí, bude vás prenasledovať až na kraj sveta, kým vás nezničí… 

Forenzný psychológ Martin Lang (Tomáš Maštalír) sa s manželkou (Anna Geislerová) vyberie do kúpeľov, kde sa pokúšajú oživiť svoj vzťah. Ich pobyt však naruší príchod tajomnej zásielky – balíka s dôkazovým materiálom z vyšetrovania jedného tragického prípadu. S prípadom známym ako „jazda smrti“ potrebuje kolega Langovu pomoc. Štyria ľudia zomreli, jediný preživší čelí viacerým obvineniam, tvrdí však, že on nikoho nezabil a za všetko môže halný vietor. 

„Jozef Karika si opäť vybral reálny základ rozprávania svojho príbehu, a to vždy dodáva jeho knihám pocit autentična, skutočného sveta, do ktorého sa dostáva niečo nevysvetliteľné, niečo mystické. Spolu so scenáristom Petrom Balkom sme film obohatili o linku manželského páru, ktorý je na liečení a chce spolu tráviť čas plný procedúr a pokoja. Ale presne, ako to vždy v mysterióznych trileroch býva, nič z toho sa im nesplní,“ približuje režisér Peter Bebjak, ktorý sa vo svojom filme odklonil od knižnej predlohy. „Knihy Jozefa Kariku majú jedinečný štýl rozprávania, ktorý sa nedá len tak preklopiť do filmovej podoby. Dôležité preto bolo nájsť ten správny pomer v tom, čo z neho zachovať, aby si príbeh udržal svoj charakter a atmosféru, a ako ho rozvinúť, aby vznikol kompaktný celok, ktorý si budú môcť užiť rovnako fanúšikovia tvorby Jozefa Kariku ako aj tí diváci, ktorí knihu nečítali,“ vysvetľuje producent Rasťo Šesták. Podľa neho je mysteriózny triler medzi divákmi populárnym žánrom preto, lebo „predstavuje príbehy, pri ktorých veríme, že by sa naozaj mohli stať. Potvrdilo sa nám to aj pri našej predošlej spolupráci s Karikom na filme Trhlina“.

Hlavnú úlohu v Smršti stvárňuje Tomáš Maštalír, ktorý si zahral aj v Trhline„Tieto filmy sú iné obsahovo, formálne, aj príbehovo. Spoločné alebo podobné znaky môžeme vidieť v poetike motívov. Rovnako je tu istá nepredvídateľnosť deja, ktorá je zdrojom napätia v príbehu. Zároveň je tu to typické zahrávanie sa s psychikou postáv, ktorým sa v príbehu začnú diať naozaj zvláštne, divné a ťažko vysvetliteľné veci. Jednoducho povedané: To, čo bolo dobré a fungovalo v Trhline, je v Smršti ešte lepšie a ide ešte ďale,“ hovorí Šesták.

Nakrúcanie prebiehalo v hmlistom novembrovom počasí v známych kúpeľoch Sliač so strohou funkcionalistickou architektúrou, pričom oba prvky dotvárajú atmosféru filmu. „Pamätám si na svoj prvý príchod na pľac do Sliača. Bola noc, polovica novembra. Išla som sama autom, počúvala som detektívku a keď som potom prechádzala temnými posezónnymi kúpeľnými chodbami a hľadala svoju izbu, tak som sa rozhodne bála. Atmosféra kúpeľov mimo sezóny je naozaj špecifická. Strašidelná. To bol začiatok, ale inak bolo nakrúcanie super,“ spomína herečka Anna Geislerová, ktorá, podľa svojich slov, vníma všetko, čím si jej postava Pawla prechádza: „Zlyhanie, smútok, bolesť, zhnusenie, choroba, žiarlivosť. A obrovský neznesiteľný pocit viny. Dá sa povedať, že si vytiahla čierneho Petra na celý život. Cítim s ňou a je mi jej ľúto. Smršť je aj o strachu – takom, ktorý nedokážeme popísať, ale uvedomujeme si, že nás ovplyvňuje.“ O strachu hovorí aj producent Rasťo Šesták: „Vo filme zaznie jedna veta, ku ktorej sa často vracali diváci, ktorí film už videli – ‚tesne pred smrťou uvidíte v očiach veternice svoj najväčší strachʻ. Keď sme sa o tom potom rozprávali, väčšinou nehovorili o sebe. Hovorili o svojich obavách z toho, ako zlo v rôznych podobách preniká do našich životov, a o strachu, či každý z nás robí dosť preto, aby sme to zastavili.“

Okrem Maštalíra a Geislerovej sa vo filme predstavia Éva Bandor, Michal Režný, Adrian Jastraban, Ladislav Bédi, Ivan Letko či Marek Geišberg.

Smršť
r. Peter Bebjak, Slovensko/Česko, 2024
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 261 000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.