Anton Podstraský

Anton Podstraský

Podľa Aurela Hrabušického, jedného z autorov monografie o diele Antona Podstraského, predstavujú jeho fotografie „reálny obraz reálneho socializmu“. Takmer 15 rokov dokumentoval nakrúcanie filmov na Kolibe, roky zaznamenával aj život ulice a ľudí na okraji spoločnosti. Anton Podstraský, ktorý ako fotograf spolupracoval s mnohými periodikami, by sa 1. apríla dožil 85 rokov. 

„Profesia fotografa neprináša veľa úspechov v klasickom ponímaní slova. Možno síce stojí za zmienku, že aj keď sa zúčastňujem na súťažiach len sporadicky, vždy získam nejakú cenu. Za úspech však považujem čosi celkom iné. Napríklad pocit, že robím čosi nové a lepšie ako predtým,“ povedal Podstraský v roku 1980 pre Smenu na nedeľu, kde prezradil aj to, že medzi jeho obľúbených autorov patrili Beňo Krivošík, kameraman, ktorý ho usmerňoval v začiatkoch, a tiež Jozef Hubiňák, takisto spolupracovník z Koliby. 

Rodák z obce Pružina v okrese Považská Bystrica študoval fotografiu na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, kde medzi jeho spolužiakov patril napríklad aj Elo Havetta. Keď sa zamestnal na Kolibe, aj Havettove Ľalie poľné (1972) patrili k filmom, ktoré svojím objektívom dokumentoval. Podpis – foto: Anton Podstraský – môžeme dnes vidieť napríklad pri záberoch z filmov Boxer a smrť (r. Peter Solan, 1962), Zvony pre bosých (r. Stanislav Barabáš, 1965), Panna zázračnica (r. Štefan Uher, 1966), Havrania cesta (r. Martin Hollý, 1962), Drak sa vracia (r. Eduard Grečner, 1967), Keby som mal pušku (r. Štefan Uher, 1971) či Hriech Kataríny Padychovej (r. Martin Hollý, 1973). Podstranský okrem toho pôsobil aj ako dokumentátor súdobého výtvarného diania, keď fotil rôzne vernisáže, či portrétny fotograf. 

Okrem Koliby pracoval aj v Národnej galérii a roky pôsobil ako fotograf na voľnej nohe. Spolupracoval s viacerými slovenskými denníkmi aj časopismi, napríklad SmenaRoháčNedeľná Pravda, bratislavský VečerníkŽivot. Venoval sa hlavne sociálnej fotografii, jeho diela nezriedka využívali humor. Pohyboval sa však na okraji spoločnosti. „Tá najväčšia ľudská spodina, odpad, má niečo do seba. (…) V tom je to tiež fantastické, že v tej chudobe v tých podmienkach, v tom prostredí, tam je väčšia možnosť vzniku umenia,“ citoval Aurel Hrabušický Podstraského vyjadrenie z televízneho medailónu, ktorý o ňom vznikol v polovici 90. rokov.  

„Podstraský predstavuje na Slovensku možno vôbec najbytostnejšie (pre)žitý koncept street photography (zavedený žáner silný zvlášť v americkej fotografii) s výsledkami, ktoré majú rozhodne nadregionálny význam. A je skoro zázrak, že sa jeho archív (teda negatívy) vôbec zachovali,“ napísala v Pravdev recenzii na jeho monografiu Petra Hanáková. Ako uvádza, jeho objektami boli „Ženské sukne z podhľadu a opilci v rôznom štádiu roz(po)loženia“. Často fotil trhovisko na Miletičovej ulici či štamgastov starých bratislavských krčiem. Pamätníci spomínajú, že neraz ho pri práci zbili, alebo mu ukradli jeho vybavenie. Ani on sa alkoholu nevyhýbal. 

Krátko pred smrťou sa Podstraský stretol s fanúšikom svojej práce Miroslavom Miklasom, ktorý o ňom napísal bakalársku prácu a Podstraský mu odkázal svoj fotoarchív. Až potom vznikla Podstraského monografia, o ktorú sa postarali Aurel Hrabušický a Filip Vančo. „Bol veľmi dobrý pozorovateľ života, čo je veľmi dôležité pre výtvarníka alebo umelca akéhokoľvek média, že človek dokáže pozorovať a sledovať život a ľudí a najmä to dokáže nejakým spôsobom vyhodnocovať. Vo fotke je to o to náročnejšie, že to musíte vyhodnotiť takmer okamžite, to znamená, že takmer okamžite zaujať stanovisko k situácii, ktorá sa odohráva pred vami, a nejakým spôsobom ju uchopiť, zaznamenať tak, aby to, čo chcete, aby tam bolo povedané, tak tam aj skutočne bolo,“ povedal Filip Vančo pre YouTube kanál hentak bodka-sk pri príležitosti Podstraského výstavy v Stredoeurópskom dome fotografie. „Anton Podstraský bol podľa mňa jeden výnimočný fotograf, veľmi talentovaný, hlavne so zmyslom pre obrazovú metaforu, to, čo vlastne riešil celý život a čo je ešte na ňom zaujímavé, je to, že sa pohyboval skutočne na okraji spoločnosti, to mu bolo svojím spôsobom aj osudným,“ dodal Vančo. 

Anton Podstraský zomrel 21. 8. 2007 vo veku 68 rokov. „Anton Podstraský bol možno najlepším slovenským fotografom ulice svojej generácie. Človek, ktorý žil okamihom. Zrastený s robotníckymi vrstvami vychutnával ľudského ducha. Zameriaval svoj objektív na tých obyčajných, ponižovaných a zanedbávaných. Jeho štúdiom boli ulice mesta, trh na Miletičovej a rôzne bratislavské krčmy. Jeho objektmi bola bohatá škála manuálnych robotníkov, alkoholikov a vydedencov, ktorých mu spoločnosť núkala. Jeho dokonale zachovaný fotografický archív zostáva darom i mementom,“ napísal v nekrológu v Slove britský fotograf Andrew Hillard. 

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.