Martin Hollý st.

Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom, pracoval v rôznych slovenských divadlách a príležitosti dostal aj vo filme. Narodil sa 8. júna pred 120 rokmi.

Jeho otcom bol spisovateľ, dramatik a evanjelický farár Jozef Hollý, o. i. autor hier ako Kubo či Geľo Sebechlebský, jeho synom zase režisér Martin Hollý. Počas vojny pracoval pre monopolnú filmovú spoločnosť Nástup, kde sa mal špecializovať na farebný film a mal realizovať jej najambicióznejší projekt, nedokončený, asi dvadsaťminútový hraný folklórny film Hanka sa vydáva. Vznikal podľa scenára jeho sestry Eleny Holéczyovej. (O projekte detailne píše Petra Hanáková v čerstvo vydanej knihe Máme svoj film!) Hollého druhá sestra Božena Abrhámová bola matkou známeho českého herca Josefa Abrháma. 

Martin Hollý ml. svojho otca obsadil do úlohy krčmára vo svojom celovečernom debute Havrania cesta (1962). Martin Hollý st. ako herec vystupoval aj v ďalších slovenských filmoch – ako člen Jánošíkovej družiny si zahral už vo Fričovom Jánošíkovi (1935), objavil sa aj v snímkach Trio Angelos (r. Vladimír Bahna, 1957), Zemianska česť (r. Vladimír Bahna, 1957), Na pochode sa vždy nespieva… (r. František Kudláč, 1960), Bratia (r. Andrej Lettrich, 1961) či Námestie svätej Alžbety (r. Vladimír Bahna, 1965). V oscarovom Obchode na korze (r. Ján Kadár, Elmar Klos, 1965) si zahral účtovníka Imra Kuchára. 

Rodák z Moravského Lieskového za na začiatku svojej profesionálnej dráhy živil ako úradník. V 20. rokoch minulého storočia pôsobil ako organizátor, herec, režisér a dramaturg v Divadelnom krúžku Jozefa Hollého v Novom Meste nad Váhom, ktorý založil. V nasledujúcom desaťročí sa jeho pôsobiskom stal košický rozhlas, kde pracoval ako režisér, herec, hlásateľ, reportér i redaktor. V rokoch 1938 – 1940 bol režisérom v bratislavskom rozhlase. Je autorom niekoľkých desiatok rozhlasových hier. V košickej Matici oživil aj tamojšiu divadelnú činnosť. 

Po vojne bol s dvojročnou prestávkou, keď pôsobil ako režisér a riaditeľ divadla v Nitre, až do roku 1958 režisérom martinského divadla. Nasledoval post umeleckého riaditeľa v divadle v Žiline, kde v roku 1965 zomrel vo veku 61 rokov. Ako režisér hosťoval aj vo viacerých oblastných divadlách. Ako uvádza Encyklopédia dramatických umení Slovenska, prevzaté predstavenie jeho inscenácie Sedliacka láska (1957) z martinského divadla patrilo medzi prvé dramatické programy slovenskej televízie. Režíroval tiež viaceré televízne adaptácie divadelných hier či pôvodnú televíznu hru Chlapec s loptou (1960).

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.