Vido Horňák

Vido Horňák

Slovenský televízny režisér Vido (vlastným menom Miroslav) Horňák, by začiatkom apríla oslávil 90 rokov. Žiaľ, v roku 2018 na Štedrý deň nás ako 84-ročný opustil. Svojou odhodlanou a umelecky vysoko kvalitnou prácou zanechal vo filmovej a televíznej tvorbe výraznú stopu. 

V roku 1954 začal študovať scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU. Na študentské časy spomínal veľmi rád. Na škole sa stretol s českým spisovateľom Milanom Kunderom, ktorý tam prednášal francúzsku literatúru. Spolužiakmi mu boli velikáni českej novej vlny Miloš Forman a Ivan Passer. Priatelil sa s výraznými osobnosťami domácej hereckej scény, napríklad s Karolom Machatom, Ladislavom Chudíkom či Ctiborom Filčíkom, s ktorým si boli mimoriadne blízki. 

Pre politické nezhody s pedagógmi z FAMU v roku 1957 odišiel. Nastúpil na povinnú dvojročnú vojenskú službu. Po jej skončení začal spolupracovať s Ivanom Passerom a stal sa aj asistentom réžie v Československej televízii v Bratislave. V roku 1961 postúpil na post režiséra do Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä dramatizácii literárnych predlôh. Televízia sa tak stala najdôležitejšou súčasťou jeho profesionálneho života.

Vido Horňák asistoval v roku 1960 pri réžii prvého slovenského televízneho filmu Smrť sa volá Engelchen. Príbeh z obdobia druhej svetovej vojny podľa literárnej predlohy od spisovateľa Ladislava Mňačka preniesol na filmové plátno režisér Ivan Balaďa. Online lexikón slovenských filmových tvorcov, vytvorený na pôde na bratislavskej FTF VŠMU, medzi najznámejšie Horňákove televízne filmy zaradil snímky V páse zlomená (1966), Román o base (1968), S Rozárkou(1970) podľa rovnomennej prózy Vincenta Šikulu, Zojka a Valéria (1971), Čierne ovce (1973), Pani Heléne (1975) či trojdielne inscenácie Buddenbrookovci (1974) podľa románu Thomasa Manna a Sesternica Beta (1979). Režijne Horňák participoval hlavne na kultových „bratislavských pondelkoch“. Jeho posledným hraným filmom sa stala snímka Európa, moja láska (1992).

„Literárno-dramatická redakcia bola taká uzavretá kasta. V televízii bolo dôležité spravodajstvo, kde boli tí najsilnejší a najtvrdší muži. Literárno-dramatická redakcia – to bol taký luxus televízie. Všetci čakali, že to bude len taká srandička, ale neskôr sa stávala stále dôležitejšou. Ľudia pondelky sledovali…,“ spomínal si Horňák.

Každé z televíznych diel nieslo jeho osobnú výpoveď. Poetika Vida Horňáka sa zakladala na jasnej a pevnej ideovej podstate. Myšlienka diela bola pre neho nenahraditeľnou kostrou, okolo ktorej sa rozvíjali ďalšie rozmanité motivácie. Natočil tiež viaceré audiovizuálne eseje, ku ktorým patria Quo Vadis 20. storočie (1990), Stálo za to obetovať človeka? (1998) či Dejiny bezcharakternosti (2002).

Vido Horňák tvoril vo viacerých vrstvách a v každej z nich sa odrážal jeho talent. Snažil sa hľadať také témy, ktoré mu boli blízke a zároveň boli myšlienkovo obsažné. Rešpektoval špecifickosť televízneho scenára a búral hranice podobnosti s divadelným a filmovým umením. Veľký dôraz kládol aj na hercov, ktorí boli do jednotlivých rolí obsadzovaní. 

Na spoluprácu s režisérom Horňákom si v jednom zo starších článkov v denníku Pravda zaspomínala aj slovenská herečka Emília Vášáryová: „V mojom živote znamenal veľmi veľa, v televízii mi dal neskutočné príležitosti… Chcel, aby som zakaždým skúsila niečo iné, aby som sa stále zlepšovala. V niektorých veciach bol nekompromisný, a to je veľmi cenné.“

V materiáloch, dostupných v režisérovej osobnej zložke v archíve Slovenského filmového ústavu, sa tí, ktorí Vida Horňáka osobne poznali, zhodujú, že to bol človek láskavý.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.