Slovenský televízny režisér Vido (vlastným menom Miroslav) Horňák, by začiatkom apríla oslávil 90 rokov. Žiaľ, v roku 2018 na Štedrý deň nás ako 84-ročný opustil. Svojou odhodlanou a umelecky vysoko kvalitnou prácou zanechal vo filmovej a televíznej tvorbe výraznú stopu.
V roku 1954 začal študovať scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU. Na študentské časy spomínal veľmi rád. Na škole sa stretol s českým spisovateľom Milanom Kunderom, ktorý tam prednášal francúzsku literatúru. Spolužiakmi mu boli velikáni českej novej vlny Miloš Forman a Ivan Passer. Priatelil sa s výraznými osobnosťami domácej hereckej scény, napríklad s Karolom Machatom, Ladislavom Chudíkom či Ctiborom Filčíkom, s ktorým si boli mimoriadne blízki.
Pre politické nezhody s pedagógmi z FAMU v roku 1957 odišiel. Nastúpil na povinnú dvojročnú vojenskú službu. Po jej skončení začal spolupracovať s Ivanom Passerom a stal sa aj asistentom réžie v Československej televízii v Bratislave. V roku 1961 postúpil na post režiséra do Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä dramatizácii literárnych predlôh. Televízia sa tak stala najdôležitejšou súčasťou jeho profesionálneho života.
Vido Horňák asistoval v roku 1960 pri réžii prvého slovenského televízneho filmu Smrť sa volá Engelchen. Príbeh z obdobia druhej svetovej vojny podľa literárnej predlohy od spisovateľa Ladislava Mňačka preniesol na filmové plátno režisér Ivan Balaďa. Online lexikón slovenských filmových tvorcov, vytvorený na pôde na bratislavskej FTF VŠMU, medzi najznámejšie Horňákove televízne filmy zaradil snímky V páse zlomená (1966), Román o base (1968), S Rozárkou(1970) podľa rovnomennej prózy Vincenta Šikulu, Zojka a Valéria (1971), Čierne ovce (1973), Pani Heléne (1975) či trojdielne inscenácie Buddenbrookovci (1974) podľa románu Thomasa Manna a Sesternica Beta (1979). Režijne Horňák participoval hlavne na kultových „bratislavských pondelkoch“. Jeho posledným hraným filmom sa stala snímka Európa, moja láska (1992).
„Literárno-dramatická redakcia bola taká uzavretá kasta. V televízii bolo dôležité spravodajstvo, kde boli tí najsilnejší a najtvrdší muži. Literárno-dramatická redakcia – to bol taký luxus televízie. Všetci čakali, že to bude len taká srandička, ale neskôr sa stávala stále dôležitejšou. Ľudia pondelky sledovali…,“ spomínal si Horňák.
Každé z televíznych diel nieslo jeho osobnú výpoveď. Poetika Vida Horňáka sa zakladala na jasnej a pevnej ideovej podstate. Myšlienka diela bola pre neho nenahraditeľnou kostrou, okolo ktorej sa rozvíjali ďalšie rozmanité motivácie. Natočil tiež viaceré audiovizuálne eseje, ku ktorým patria Quo Vadis 20. storočie (1990), Stálo za to obetovať človeka? (1998) či Dejiny bezcharakternosti (2002).
Vido Horňák tvoril vo viacerých vrstvách a v každej z nich sa odrážal jeho talent. Snažil sa hľadať také témy, ktoré mu boli blízke a zároveň boli myšlienkovo obsažné. Rešpektoval špecifickosť televízneho scenára a búral hranice podobnosti s divadelným a filmovým umením. Veľký dôraz kládol aj na hercov, ktorí boli do jednotlivých rolí obsadzovaní.
Na spoluprácu s režisérom Horňákom si v jednom zo starších článkov v denníku Pravda zaspomínala aj slovenská herečka Emília Vášáryová: „V mojom živote znamenal veľmi veľa, v televízii mi dal neskutočné príležitosti… Chcel, aby som zakaždým skúsila niečo iné, aby som sa stále zlepšovala. V niektorých veciach bol nekompromisný, a to je veľmi cenné.“
V materiáloch, dostupných v režisérovej osobnej zložke v archíve Slovenského filmového ústavu, sa tí, ktorí Vida Horňáka osobne poznali, zhodujú, že to bol človek láskavý.
