Záber z filmu Sucho

Sucho

K suchej, zúfalej skale

Jakub Lenčéš

Narýchlo načrtnuté dni. Nahrubo zakreslené telá, trenie, pásy zeme. Tušenie „vyschnutého“ základu súčasných poriadkov. Iba tušenie, Sucho Bohdana Slámu je totiž filmom, kde sucho rezonuje ako zvláštny, temne kódovaný a neľahko čitateľný komplex. Ak by však sucho malo byť predsa kľúčom, tak najväčšmi k stavu istej ľudskej, znásobujúcej sa meravosti. 

Sucho – nedostatok vlahy, dažďa či okamžite prístupnej a krotkej vody; odklad či neschopnosť výmeny tekutín a feromónov – pôsobí v prazáklade obrazov ako vágne a iritujúce, skryté, no neodbytné zdanie, ako plazivý fatamorganický úkaz. Nie je to žiadne extrémne sucho, ale zdá sa, že na postavy od začiatku tlačí a je akýmsi subverzívnym opiátom (ako inak si v pozitívnom zmysle vysvetliť tú ich psychologickú neduživosť až inertnosť, ak nie cez pohyby „bábok“ pod vplyvom „sucha-demiurga“?). Účinky takéhoto sucha sú badateľné o. i. najmä ako mentálne väzenie, neproduktívne vytrženie, strach, afekt alebo hystéria. Opakovane teda hľadajú únik a ten neprekvapivo vedie k vode, ktorá ale tiež: neprestáva opíjať.

Voda nevyvažuje pomery, neposkytuje uspokojenie. Nehasí a nečistí. Nie je pendantom sucha, skôr sucho predlžuje a rozširuje. Akoby voda bola len jedným zo suchu vlastných, agonicko-nihilistických, od života sa odkláňajúcich sťahov. Vody pritom nie je málo ‒ všetko nasvedčuje tomu, že stačí. Kuriózne, že film Sucho má trochu bližšie k vode než k jej absencii, ale áno, ukazuje sa, že v tomto „zohavenom“ svete vodnatého sucha a suchej vody ide takmer o jedno a to isté. Na ktoromsi konci dediny sa koná aj súťaž v rýchlosti roztáčania a zapájania hasičských hadíc. Ženám to ide lepšie a čerpadlá fungujú. „Sucho“ sa rinie, strieka. V studni je „sucho“ tiež. „Sucho“ vyžaduje námahu, treba ho nosiť vo vedrách, vylievať ho zvieratám, zohrievať ho.

Sú to iste znervózňujúce, priam chúlostivé, avšak premárnené ryhy a zväzky: film si nedokáže všimnúť toto „sucho“ ako špecifickú deformáciu, resp. ako nový, alternatívny a funkčný typ spoločensko-kriticky zameranej formácie. Na to mu chýba skutočný cit aj imaginácia. „Sucho-uzurpátor“ (nezámerne) presakuje a film nedrží krok, nezmocňuje sa. Zostáva výsostne ambivalentný.

Druhé, „suchu“ sa vzďaľujúce univerzum, paralelný, ale dominantnejší film Sucho, do deja nezapája spleť svojsky opojených individualít, namiesto toho sú konvenčne zakríknuté a zmätené (tínedžeri), cynické a pragmatické (na agrofarme), zranené a chorľavé (na ekousadlosti).

Osemnásťročný Míra žije cez školský rok v Prahe u matky, tam sa aj zúčastňuje protestov za klimatickú spravodlivosť. Cez letné prázdniny prichádza na dedinu k otcovi-poľnohospodárovi. Chod firmy zakúša Míra bezprostredne, mnohé sa mu nepozdáva, všetko pasívne sleduje, nanajvýš úsmevne komentuje. Znovu stretáva aj šestnásťročnú Žofku, pri doučovaní ju drží za koleno. Žofka je dcérou prísneho otca – vraj bol kedysi inžinierom, teraz všade chodí bosý, žiaľ, o jeho motiváciách a presvedčeniach sa nedá veľa dozvedieť – a utiahnutej matky, ktorá pracuje pri prasatách. Manžela záhadne zrkadlí. „Paralelné sucho“ najviac, zdá sa, zvýrazňuje primárnejší aspekt: nepružnosť či tvrdosť (alebo šeď) ľudských a iných stykov a povrchov. Žofka vyrastá s dvomi mladšími súrodencami bez technológií aj bez elektriny. Leto je ťažké a prázdne, voľba padá na útek s Mírom. Ich útek ale nie je vzopretím sa a ani znovuožívaním.

Film nerozväzuje zmluvu so suchom, hoci mu ani neumožňuje naplno sa uskutočniť. Rezignuje, nešťastne mäkne, trhá sa, očividne chce rozprávať skôr… o čom vlastne? O dospievaní či o spoločnosti? Nie. Klimatický aktivizmus usúvzťažňuje s mladíckym rozmarom a ťažkú chorobu si inde mýli práve s klimatickým aktivizmom. To sú trestuhodné(!) dotyky. 

(Paralelné) Sucho tak zostáva suchom resentimentu, suchom suicidálnym. Smutne (ne)rozviazaným. Neetickým, nikam nevedúcim, takmer vytrateným.

 

 

SUCHO
Česko/Nemecko/Slovensko, 2024
RÉŽIA A SCENÁR: Bohdan Sláma ● KAMERA: Diviš Marek ● STRIH: Jan Daňhel ● HUDBA: Jakub Kudláč
HRAJÚ: Martin Pechát, Magdaléna Borová, Marek Daniel, Judit Pecháček, Boleslav Polívka, Dorota Šlajerová, Tomas Sean Pšenička
MINUTÁŽ: 112 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 21. 3. 2024

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.