Narýchlo načrtnuté dni. Nahrubo zakreslené telá, trenie, pásy zeme. Tušenie „vyschnutého“ základu súčasných poriadkov. Iba tušenie, Sucho Bohdana Slámu je totiž filmom, kde sucho rezonuje ako zvláštny, temne kódovaný a neľahko čitateľný komplex. Ak by však sucho malo byť predsa kľúčom, tak najväčšmi k stavu istej ľudskej, znásobujúcej sa meravosti. 

Sucho – nedostatok vlahy, dažďa či okamžite prístupnej a krotkej vody; odklad či neschopnosť výmeny tekutín a feromónov – pôsobí v prazáklade obrazov ako vágne a iritujúce, skryté, no neodbytné zdanie, ako plazivý fatamorganický úkaz. Nie je to žiadne extrémne sucho, ale zdá sa, že na postavy od začiatku tlačí a je akýmsi subverzívnym opiátom (ako inak si v pozitívnom zmysle vysvetliť tú ich psychologickú neduživosť až inertnosť, ak nie cez pohyby „bábok“ pod vplyvom „sucha-demiurga“?). Účinky takéhoto sucha sú badateľné o. i. najmä ako mentálne väzenie, neproduktívne vytrženie, strach, afekt alebo hystéria. Opakovane teda hľadajú únik a ten neprekvapivo vedie k vode, ktorá ale tiež: neprestáva opíjať.

Voda nevyvažuje pomery, neposkytuje uspokojenie. Nehasí a nečistí. Nie je pendantom sucha, skôr sucho predlžuje a rozširuje. Akoby voda bola len jedným zo suchu vlastných, agonicko-nihilistických, od života sa odkláňajúcich sťahov. Vody pritom nie je málo ‒ všetko nasvedčuje tomu, že stačí. Kuriózne, že film Sucho má trochu bližšie k vode než k jej absencii, ale áno, ukazuje sa, že v tomto „zohavenom“ svete vodnatého sucha a suchej vody ide takmer o jedno a to isté. Na ktoromsi konci dediny sa koná aj súťaž v rýchlosti roztáčania a zapájania hasičských hadíc. Ženám to ide lepšie a čerpadlá fungujú. „Sucho“ sa rinie, strieka. V studni je „sucho“ tiež. „Sucho“ vyžaduje námahu, treba ho nosiť vo vedrách, vylievať ho zvieratám, zohrievať ho.

Sú to iste znervózňujúce, priam chúlostivé, avšak premárnené ryhy a zväzky: film si nedokáže všimnúť toto „sucho“ ako špecifickú deformáciu, resp. ako nový, alternatívny a funkčný typ spoločensko-kriticky zameranej formácie. Na to mu chýba skutočný cit aj imaginácia. „Sucho-uzurpátor“ (nezámerne) presakuje a film nedrží krok, nezmocňuje sa. Zostáva výsostne ambivalentný.

Druhé, „suchu“ sa vzďaľujúce univerzum, paralelný, ale dominantnejší film Sucho, do deja nezapája spleť svojsky opojených individualít, namiesto toho sú konvenčne zakríknuté a zmätené (tínedžeri), cynické a pragmatické (na agrofarme), zranené a chorľavé (na ekousadlosti).

Osemnásťročný Míra žije cez školský rok v Prahe u matky, tam sa aj zúčastňuje protestov za klimatickú spravodlivosť. Cez letné prázdniny prichádza na dedinu k otcovi-poľnohospodárovi. Chod firmy zakúša Míra bezprostredne, mnohé sa mu nepozdáva, všetko pasívne sleduje, nanajvýš úsmevne komentuje. Znovu stretáva aj šestnásťročnú Žofku, pri doučovaní ju drží za koleno. Žofka je dcérou prísneho otca – vraj bol kedysi inžinierom, teraz všade chodí bosý, žiaľ, o jeho motiváciách a presvedčeniach sa nedá veľa dozvedieť – a utiahnutej matky, ktorá pracuje pri prasatách. Manžela záhadne zrkadlí. „Paralelné sucho“ najviac, zdá sa, zvýrazňuje primárnejší aspekt: nepružnosť či tvrdosť (alebo šeď) ľudských a iných stykov a povrchov. Žofka vyrastá s dvomi mladšími súrodencami bez technológií aj bez elektriny. Leto je ťažké a prázdne, voľba padá na útek s Mírom. Ich útek ale nie je vzopretím sa a ani znovuožívaním.

Film nerozväzuje zmluvu so suchom, hoci mu ani neumožňuje naplno sa uskutočniť. Rezignuje, nešťastne mäkne, trhá sa, očividne chce rozprávať skôr… o čom vlastne? O dospievaní či o spoločnosti? Nie. Klimatický aktivizmus usúvzťažňuje s mladíckym rozmarom a ťažkú chorobu si inde mýli práve s klimatickým aktivizmom. To sú trestuhodné(!) dotyky. 

(Paralelné) Sucho tak zostáva suchom resentimentu, suchom suicidálnym. Smutne (ne)rozviazaným. Neetickým, nikam nevedúcim, takmer vytrateným.