Návrat Febiofestu do Kina Lumière a zakrádajúci sa opar neslobody

xv

Tvárou v tvár filmom so silne politickými odkazmi je nemožné nevnímať kontext, v akom prebiehal 31. ročník Medzinárodného filmového festivalu Febiofest.

V súvislosti s krokmi súčasnej vlády, predovšetkým avizovanými zmenami a návrhmi rezortu kultúry, je najskloňovanejším slovom orbanizácia. Priliehavú analógiu rozdelenej spoločnosti krŕmenej nacionalizmom a nenávisťou prostredníctvom krajne pravicových médií ponúkla festivalovému publiku maďarsko-slovenská snímka Vysvetlenie na všetko režiséra Gábora Reisza. Maďarský kameraman Péter Lehr Juhász v diskusii po premietaní svojho krátkometrážneho režijného debutu Metronóm, ktorý sa premietal v druhom bloku Súťaže krátkych filmov V strede Európy, hovoril o zložitej situácii (financovania) súčasného maďarského filmu – filmári a filmárky musia hľadať primárne zahraničné koprodukcie či súkromné financovanie, pretože štátnymi prostriedkami sú podporované takmer výlučne historické eposy. Koproducenti však očakávajú, že projekt bude mať zabezpečený väčší podiel rozpočtu a preto sa dostávajú do situácie, keď filmy vznikajú s extrémne nízkymi rozpočtami.

Zóna záujmu režiséra Jonathana Glazera zase mrazivo a univerzálne poukazovala na to, aké môže byť každodenné zlo nepovšimnut(eľn)é, kradmé, no oddeliteľné múrom či ignorantstvom; z bombardovaní a mŕtvych na Ukrajine sú čísla, ktorých pravidelnosť otupuje a znecitlivuje, podvyživené či predčasne narodené deti v Gaze sú príliš ďaleko, obrazov a videozáznamov znetvorených nevinných tiel je priveľa na to, aby zaktivizovali. V Zóne záujmu Glazer sleduje rodinu Rudolfa Hössa, veliteľa koncentračného tábora v Osvienčime. Dokonale udržiavaná záhrada so skleníkom a bazénom je pýchou Hedwigy Höss, veliteľovej manželky. Neprekáža, že pestrofarebnú záhradu s dokonale zeleným trávnikom od miesta masového vraždenia oddeľuje betónový plot – zabíjanie totiž členovia rodiny a hostia nevidia, iba počujú. Režisér Jonathan Glazer pri preberaní Oscara za najlepší cudzojazyčný film apeloval na svedomie tvárou v tvár dnešnej neľudskosti: „Náš film ukazuje, kam až vedie dehumanizácia. Formovalo to celú našu minulosť a prítomnosť. A teraz tu stojíme ako muži, ktorí odmietajú, aby ich židovstvo a holokaust boli zneužívané v prospech okupácie, ktorá viedla ku konfliktu [ubližujúcemu] takému veľkému množstvu nevinných ľudí. Či už ide o obete zo 7. októbra v Izraeli, alebo obete pokračujúceho útoku na Gazu, všetky obete tejto dehumanizácie. Ako sa staviame na odpor? Aleksandra Bystroń-Kołodziejczyk, dievča, ktoré žiari vo filme tak, ako žiarilo v živote, sa rozhodla. [Túto cenu] venujem jej pamiatke a jej odporu.“ Film Veni, vidi, vici, satirická kritika suberbohatých, ktorým je dovolené všetko – aj poľovať na ľudí – rakúskeho režisérskeho dua Daniel Hoesl a Julia Niemann (a producenta Ulricha Seidla) priniesla ďalší aktuálny tematický rozmer a odniesla si Zvláštne uznanie poroty v súťažnej kategórii celovečerných filmov.

Pri otvorení Febiofestu prezident festivalu a generálny riaditeľ hlavného spoluorganizátora  – Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký pri svojom úvode poďakoval všetkým, ktorí participovali na rekonštrukcii a starali sa o chod Kina Lumière a zároveň ich zavolal pred publikum. Napriek tomu, že ďakovania sa často – najmä pri vyčerpávajúco dlhých ceremoniáloch – môžu zdať vyprázdnené, je dôležité vedieť, že za podujatím, akým je MFF Febiofest, ako aj za chodom kultúry je pracovné nasadenie mnohých ľudí, ktorí zostávajú neviditeľní najmä počas nablýskaných premiér. Otváracím filmom bola česká hororová komédia Prišla v noci, čerstvo ovenčená dvoma Českými levmi, ako aj troma Cenami českej filmovej kritiky a záverečným filmom bola taktiež česká snímka Sucho režiséra Bohdana Slámu. Kým Sucho do popularizačnej podoby spracováva tému klimatickej krízy, Prišla v noci (explicitný) spoločenský presah nemá (možno mimo poučenia, že bývalý disent, sklamaný z porevolučného kapitalistického smerovania spoločnosti, nenávidí mileniálov za rekonštrukcie zdenených bytov a objednávanie donášok).

Febiofest už tradične priniesol niekoľko premiér slovenských (koprodukčných) filmov: experimentálny dokumentárny portrét Chýbanie venovaný umelcovi Jánovi Mančuškovi, islandsko-slovensko-francúzska koprodukcia Samota o výnimočnom priateľstve farmára a malého chlapca, Manželia Stodolovci, príbeh inšpirovaný skutočným príom, ktorý vraždil osamelých seniorov, Kyslíková stanica o krymsko-tatárskom disidentovi, stredometrážny Swaggiest of the Swaggiest režisérok Debory Pastirčákovej a Martiny Buchelovej a spomínané Vysvetlenie na všetko sa stretli v Súťaži celovečerných filmov V strede Európy. Medzinárodná porota Hlavnú cenu udelila práve maďarsko-slovenskej koprodukcii „(…) pre schopnosť tvorcov priniesť kontroverznú tému prostredníctvom nápaditej naratívnej štruktúry s rôznymi uhlami pohľadu, s humorom a citlivosťou,“ zdôvodnili Roberto Cueto (MFF San Sebastian), Joshua Jádi (Film Festival Cottbus) a Marion Czarny (FIPADOC). Víťazným filmom súťaže krátkych filmov sa stal Echo poľskej režisérky Emi[BN1]  Buchwald, súťažiaci v konkurencii výrazných tém a formálnych spracovaní, akými boli dojímavý animovaný film o strate psíka Deniska umrela (r. Philippe Kastner), ponurá štúdia antropocentrizmu ako portrét malého mesta v animovanom filme Zima (r. Tomek Popakul, Kasumi Ozeki), alebo hravo subverzívny Soeder. V súťaži krátkych filmov sa predstavili aj tri slovenské filmy – Konštanta, rozlúčka s bytom Pauly Ďurinovej, Oči plné piesku Juraja Janiša a Tapping Black Boots – eklektická animácia inšpirovaná vizualitou slovenského folklóru od režisérskeho dua Kaoru Furuko a Christian Welbo. Sekcii krátkych filmov by prospelo, ak by tím Febiofestu mal kapacity delegovať Q&A na osobu, ktorá by bola prítomná aj počas projekcií – predišlo by sa tým čakaniu či pocitu generickejších otázok.

Publikum malo počas Febiofestu možnosť zo slovenských režisérok a režisérov spoznať predovšetkým tvorbu najmladšej generácie. Buchelová a Pastirčáková svoj film Swaggiest of the Swaggiest nakrútili ako jeden z výstupov sociologického projektu. Vybrali si 16-ročného Sebastiana, ktorý vyrastal v jednej z najnebezpečnejších štvrtí Coventry, s násilným otcom, od ktorého s mamou a sestrou odišli, no napriek prostrediu plnému násilia a toxickej maskulinity je Sebastian citlivým a vyspelým mladým chlapcom. Paula Ďurinová vo filme Konštanta, rozlúčka s bytom konštruuje intímny dialóg so svojimi starými rodičmi a s bytom pod hradným kopcom, ktorý má výhľad na Dunaj a agresívne sa približujúcu výstavbu nového developmentu. Do dialógu zároveň prenikajú socio-politické kontexty z minulosti aj prítomnosti – okupácia v roku 1968, výhľad za železnú oponu či prezidentské voľby. Na 9. ročníku Bratislava Industry Days sa tiež predstavili pripravované filmy najmä mladšej generácie – Marek Moučka, Štefánia Lovasová, Katarína Gramatová, Lucia Kašová, Andrea Kalinová, no aj etablovaných tvorcov Jara Vojteka či Joanny Kożuch. Best Febio Pitch Award získal projekt Krásna utópia, pripravovaný dokumentárny debut Mareka Moučku o fiktívnych mikroštátoch, ktorý nazýva „antropologickou štúdiou ľudi hľadajúcich svoju identitu“. Súčasťou Bratislava Industry Days bola aj diskusia o budúcnosti filmovej distribúcie na Slovensku. Febiofest ponúkol aj dve sekcie určených pre špecifickejšie profilované publikum – Polnočné pokušenie, v ktorej sa premietali žánrové filmy (pričom na dvoch projekciách participoval Festival otrlého diváka) a sekciu Bez limitov, určenú nekonformnejším dielam. V nej bol uvedený aj film Život a podivné prekvapivé dobrodružstvá Robinsona Crusoea, ktorý žil dvadsať a osem rokov úplne sám na obývanom ostrove a povedal, že je jeho (r. Benjamin Deboosere), ktorý by bolo možné charakterizovať ako rozmarnú dekolonizačnú alúziu na kánonické dielo. Režisérstvo pred projekciou publikum starostlivo upozornilo: „Nechajte tento film cez vás prejsť a popustite uzdu svojej predstavivosti.“

Prvý deň MFF Febiofest ohrozila nefungujúca voda, no v rozhovoroch medzi projekciami či počas príhovorov autorov a autoriek bolo cítiť ohrozenie vážnejšiu hrozbu vplývajúcu nielen na festival, ale aj slobodné médiá a kultúru všeobecne. Na záver festivalu riaditeľ Peter Dubecký oznámil, že Febiofest by mal dostať grant na tri roky a teda jeho kontinuita by nemala byť narušená. Otázne je, ako ho (a nás) ovplyvní spoločenský a politický vývoj nasledujúcich mesiacov a rokov.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.