Tvárou v tvár filmom so silne politickými odkazmi je nemožné nevnímať kontext, v akom prebiehal 31. ročník Medzinárodného filmového festivalu Febiofest.
V súvislosti s krokmi súčasnej vlády, predovšetkým avizovanými zmenami a návrhmi rezortu kultúry, je najskloňovanejším slovom orbanizácia. Priliehavú analógiu rozdelenej spoločnosti krŕmenej nacionalizmom a nenávisťou prostredníctvom krajne pravicových médií ponúkla festivalovému publiku maďarsko-slovenská snímka Vysvetlenie na všetko režiséra Gábora Reisza. Maďarský kameraman Péter Lehr Juhász v diskusii po premietaní svojho krátkometrážneho režijného debutu Metronóm, ktorý sa premietal v druhom bloku Súťaže krátkych filmov V strede Európy, hovoril o zložitej situácii (financovania) súčasného maďarského filmu – filmári a filmárky musia hľadať primárne zahraničné koprodukcie či súkromné financovanie, pretože štátnymi prostriedkami sú podporované takmer výlučne historické eposy. Koproducenti však očakávajú, že projekt bude mať zabezpečený väčší podiel rozpočtu a preto sa dostávajú do situácie, keď filmy vznikajú s extrémne nízkymi rozpočtami.
Zóna záujmu režiséra Jonathana Glazera zase mrazivo a univerzálne poukazovala na to, aké môže byť každodenné zlo nepovšimnut(eľn)é, kradmé, no oddeliteľné múrom či ignorantstvom; z bombardovaní a mŕtvych na Ukrajine sú čísla, ktorých pravidelnosť otupuje a znecitlivuje, podvyživené či predčasne narodené deti v Gaze sú príliš ďaleko, obrazov a videozáznamov znetvorených nevinných tiel je priveľa na to, aby zaktivizovali. V Zóne záujmu Glazer sleduje rodinu Rudolfa Hössa, veliteľa koncentračného tábora v Osvienčime. Dokonale udržiavaná záhrada so skleníkom a bazénom je pýchou Hedwigy Höss, veliteľovej manželky. Neprekáža, že pestrofarebnú záhradu s dokonale zeleným trávnikom od miesta masového vraždenia oddeľuje betónový plot – zabíjanie totiž členovia rodiny a hostia nevidia, iba počujú. Režisér Jonathan Glazer pri preberaní Oscara za najlepší cudzojazyčný film apeloval na svedomie tvárou v tvár dnešnej neľudskosti: „Náš film ukazuje, kam až vedie dehumanizácia. Formovalo to celú našu minulosť a prítomnosť. A teraz tu stojíme ako muži, ktorí odmietajú, aby ich židovstvo a holokaust boli zneužívané v prospech okupácie, ktorá viedla ku konfliktu [ubližujúcemu] takému veľkému množstvu nevinných ľudí. Či už ide o obete zo 7. októbra v Izraeli, alebo obete pokračujúceho útoku na Gazu, všetky obete tejto dehumanizácie. Ako sa staviame na odpor? Aleksandra Bystroń-Kołodziejczyk, dievča, ktoré žiari vo filme tak, ako žiarilo v živote, sa rozhodla. [Túto cenu] venujem jej pamiatke a jej odporu.“ Film Veni, vidi, vici, satirická kritika suberbohatých, ktorým je dovolené všetko – aj poľovať na ľudí – rakúskeho režisérskeho dua Daniel Hoesl a Julia Niemann (a producenta Ulricha Seidla) priniesla ďalší aktuálny tematický rozmer a odniesla si Zvláštne uznanie poroty v súťažnej kategórii celovečerných filmov.
Pri otvorení Febiofestu prezident festivalu a generálny riaditeľ hlavného spoluorganizátora – Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký pri svojom úvode poďakoval všetkým, ktorí participovali na rekonštrukcii a starali sa o chod Kina Lumière a zároveň ich zavolal pred publikum. Napriek tomu, že ďakovania sa často – najmä pri vyčerpávajúco dlhých ceremoniáloch – môžu zdať vyprázdnené, je dôležité vedieť, že za podujatím, akým je MFF Febiofest, ako aj za chodom kultúry je pracovné nasadenie mnohých ľudí, ktorí zostávajú neviditeľní najmä počas nablýskaných premiér. Otváracím filmom bola česká hororová komédia Prišla v noci, čerstvo ovenčená dvoma Českými levmi, ako aj troma Cenami českej filmovej kritiky a záverečným filmom bola taktiež česká snímka Sucho režiséra Bohdana Slámu. Kým Sucho do popularizačnej podoby spracováva tému klimatickej krízy, Prišla v noci (explicitný) spoločenský presah nemá (možno mimo poučenia, že bývalý disent, sklamaný z porevolučného kapitalistického smerovania spoločnosti, nenávidí mileniálov za rekonštrukcie zdenených bytov a objednávanie donášok).
Febiofest už tradične priniesol niekoľko premiér slovenských (koprodukčných) filmov: experimentálny dokumentárny portrét Chýbanie venovaný umelcovi Jánovi Mančuškovi, islandsko-slovensko-francúzska koprodukcia Samota o výnimočnom priateľstve farmára a malého chlapca, Manželia Stodolovci, príbeh inšpirovaný skutočným príom, ktorý vraždil osamelých seniorov, Kyslíková stanica o krymsko-tatárskom disidentovi, stredometrážny Swaggiest of the Swaggiest režisérok Debory Pastirčákovej a Martiny Buchelovej a spomínané Vysvetlenie na všetko sa stretli v Súťaži celovečerných filmov V strede Európy. Medzinárodná porota Hlavnú cenu udelila práve maďarsko-slovenskej koprodukcii „(…) pre schopnosť tvorcov priniesť kontroverznú tému prostredníctvom nápaditej naratívnej štruktúry s rôznymi uhlami pohľadu, s humorom a citlivosťou,“ zdôvodnili Roberto Cueto (MFF San Sebastian), Joshua Jádi (Film Festival Cottbus) a Marion Czarny (FIPADOC). Víťazným filmom súťaže krátkych filmov sa stal Echo poľskej režisérky Emi[BN1] Buchwald, súťažiaci v konkurencii výrazných tém a formálnych spracovaní, akými boli dojímavý animovaný film o strate psíka Deniska umrela (r. Philippe Kastner), ponurá štúdia antropocentrizmu ako portrét malého mesta v animovanom filme Zima (r. Tomek Popakul, Kasumi Ozeki), alebo hravo subverzívny Soeder. V súťaži krátkych filmov sa predstavili aj tri slovenské filmy – Konštanta, rozlúčka s bytom Pauly Ďurinovej, Oči plné piesku Juraja Janiša a Tapping Black Boots – eklektická animácia inšpirovaná vizualitou slovenského folklóru od režisérskeho dua Kaoru Furuko a Christian Welbo. Sekcii krátkych filmov by prospelo, ak by tím Febiofestu mal kapacity delegovať Q&A na osobu, ktorá by bola prítomná aj počas projekcií – predišlo by sa tým čakaniu či pocitu generickejších otázok.
Publikum malo počas Febiofestu možnosť zo slovenských režisérok a režisérov spoznať predovšetkým tvorbu najmladšej generácie. Buchelová a Pastirčáková svoj film Swaggiest of the Swaggiest nakrútili ako jeden z výstupov sociologického projektu. Vybrali si 16-ročného Sebastiana, ktorý vyrastal v jednej z najnebezpečnejších štvrtí Coventry, s násilným otcom, od ktorého s mamou a sestrou odišli, no napriek prostrediu plnému násilia a toxickej maskulinity je Sebastian citlivým a vyspelým mladým chlapcom. Paula Ďurinová vo filme Konštanta, rozlúčka s bytom konštruuje intímny dialóg so svojimi starými rodičmi a s bytom pod hradným kopcom, ktorý má výhľad na Dunaj a agresívne sa približujúcu výstavbu nového developmentu. Do dialógu zároveň prenikajú socio-politické kontexty z minulosti aj prítomnosti – okupácia v roku 1968, výhľad za železnú oponu či prezidentské voľby. Na 9. ročníku Bratislava Industry Days sa tiež predstavili pripravované filmy najmä mladšej generácie – Marek Moučka, Štefánia Lovasová, Katarína Gramatová, Lucia Kašová, Andrea Kalinová, no aj etablovaných tvorcov Jara Vojteka či Joanny Kożuch. Best Febio Pitch Award získal projekt Krásna utópia, pripravovaný dokumentárny debut Mareka Moučku o fiktívnych mikroštátoch, ktorý nazýva „antropologickou štúdiou ľudi hľadajúcich svoju identitu“. Súčasťou Bratislava Industry Days bola aj diskusia o budúcnosti filmovej distribúcie na Slovensku. Febiofest ponúkol aj dve sekcie určených pre špecifickejšie profilované publikum – Polnočné pokušenie, v ktorej sa premietali žánrové filmy (pričom na dvoch projekciách participoval Festival otrlého diváka) a sekciu Bez limitov, určenú nekonformnejším dielam. V nej bol uvedený aj film Život a podivné prekvapivé dobrodružstvá Robinsona Crusoea, ktorý žil dvadsať a osem rokov úplne sám na obývanom ostrove a povedal, že je jeho (r. Benjamin Deboosere), ktorý by bolo možné charakterizovať ako rozmarnú dekolonizačnú alúziu na kánonické dielo. Režisérstvo pred projekciou publikum starostlivo upozornilo: „Nechajte tento film cez vás prejsť a popustite uzdu svojej predstavivosti.“
Prvý deň MFF Febiofest ohrozila nefungujúca voda, no v rozhovoroch medzi projekciami či počas príhovorov autorov a autoriek bolo cítiť ohrozenie vážnejšiu hrozbu vplývajúcu nielen na festival, ale aj slobodné médiá a kultúru všeobecne. Na záver festivalu riaditeľ Peter Dubecký oznámil, že Febiofest by mal dostať grant na tri roky a teda jeho kontinuita by nemala byť narušená. Otázne je, ako ho (a nás) ovplyvní spoločenský a politický vývoj nasledujúcich mesiacov a rokov.
