Bez ohľadu na to, či filmové festivaly definujeme ako „filmové laboratóriá“, kde sa objavujú a pomenúvajú nové trendy, témy i štýly v audiovizuálnom umení, alebo ich, naopak, s ich systémom oceňovania vnímame ako indexy moci vytvárajúcej kultúrne hodnoty a ovládajúcej divácky vkus, i bez ohľadu na to, či sme voči ich možnému elitárstvu kritické alebo naopak tolerantné, vnímame, že vo filmárskom prostredí panuje všeobecný konsenzus: účasť a úspech na filmových festivaloch – ako na oslave toho najlepšieho, resp. najzaujímavejšieho, čo v nedávnom čase v kinematografii vzniklo – je logickým a aj vytúženým vyústením niekoľkoročného tvorivého a produkčného úsilia. Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže...